streda, 8. decembra 2010

Rozhovor o spravodlivejšej spoločnosti

V knihe Späť k Marxovi? obhajujem demokratický socializmus, ktorý by fungoval na báze samosprávnych podnikov, t.j. kooperatív, kde by boli ľudia ohodnocovaní spravodlivo, a teda na základe svojej pracovitosti. Trh práce by bol teda nahradený. Trh tovarov a služieb by však mohol byť zachovaný. Štát by tento trh reguloval a plnil významné redistribučné funkcie. Tento projekt obhajujú mnohí neomarxisti pod názvom “trhový socializmus”. Jeho predpokladom je prísne dodržiavanie ľudských práv, čo najväčšia obhajoba participatívnej demokracie a slobodná diskusia.

Interview vyšlo na webovej stránke Škola života – Hľadanie duchovnej cesty. Pýta sa Milan Rusko, odpovedá Ľuboš Blaha.



O ŽIVOTE ...

1. Môžete prezradiť niečo o svojej práci, čomu sa venujete?

Pôsobím na Ústave politických vied SAV a prednášam na dvoch vysokých školách. Vo filozofickej oblasti sa venujem najmä analýze liberalizmu, komunitarizmu a neomarxizmu, predovšetkým v rámci teórie spravodlivosti. Píšem pre časopis Slovo a pracujem aj ako poradca v politickej oblasti. Ale najviac času venujem vede.



2. Ste autorom knihy "Späť k Marxovi?", ktorá získala ocenenie Cenu literárneho fondu. Kto vlastne tú knihu ocenil? Akí sú to ľudia?


Priznám sa, že neviem, kto patrí do komisie, ktorá cenu udelila, dostal som iba oznámenie, že som túto prestížnu cenu získal. Veľmi ma to potešilo, som rád, že kniha má úspech. Predáva sa v stovkách, čo je na vedeckú publikáciu naozaj výnimočné. Nedávno sa o nej pozitívne vyjadrili aj známy americký neomarxistický filozof R.G. Peffer, renomovaný český filozof Marek Hrubec, či významní slovenskí teoretici ako František Novosád, Ladislav Hohoš či Edard Bárány. Je to pre mňa ozaj veľké zadosťučinenie a veľká česť.



3. Čo Vás priviedlo k myšlienkam socializmu? Genetika (po rodičoch) alebo nejaké životné skúsenosti?

Určite to bol vplyv rodičov, môj otec Milan Blaha je známy ľavicový novinár a intelektuál. Ale aj vplyv kamarátov. Na strednej škole sme sa spolu so spolužiakmi dostali medzi tzv. Antifu (antifašistické hnutie), kde bol veľmi silný vplyv anarchistických myšlienok. Počúval som rockovú muziku, najmä metal a punk, čiže aj tu som našiel mnoho inšpirácií. A napokon som sa dostal ku knihám Feuerbacha, Marxa, neskôr Fromma a Rawlsa. Postupne som sa najmä počas vysokoškolského štúdia filozofie vyhraňoval stále viac doľava, mal som potom možnosť cestovať po Európe po rôznych komunistických a alterglobalistických akciách a popri tom som študoval veľa ľavicovej literatúry. Dá sa však povedať, že ako ľavičiar som sa profiloval už od strednej školy.


O SOCIALIZME ...


4. Marx si všimol, že je tu rozpor medzi spoločenským charakterom práce a súkromným vlastníctvom tovární a firiem. Dnes sa tento rozpor mnohonásobne prehĺbil. Deľba práce pokročila a rozdiely v bohatstve narástli. Čo je podľa Vás najväčším problémom dnešnej spoločnosti? Je to súkromné vlastníctvo, chamtivosť vlastníkov alebo niečo iné?

Ťažko to vyjadriť v krátkej odpovedi. Globálny kapitalizmus prináša obrovské množstvo rozporov, či už ten, ktorý ste vyzdvihli v súvislosti s Marxom, alebo mnohé iné, napríklad rastúci konzumerizmus a jeho negatívne konzekvencie na životné prostredie či duchovnú vyprázdnenosť, chudobu, hlad, sociálnu nerovnosť a obrovskú nespravodlivosť. Ja osobne sa najviac sústreďujem na otázku sociálnej nespravodlivosti, a teda za najväčší problém považujem nerovné rozdelenie materiálnych zdrojov, nedostatok pozitívnej slobody pre väčšinu ľudí na planéte, málo solidarity a spolupráce. Som presvedčený, že súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov by v prípade väčších podnikov malo byť nahradené kooperatívnym vlastníctvom.



5. V čom urobili komunisti za bývalého režimu zásadnú chybu? A čo Venezuela? Robí nejakú chybu?

Sovietsky systém sa začal budovať v zaostalej a izolovanej krajine, zničenej občianskou vojnou. Objektívne tu neexistoval priestor pre autetnickú demokraciu. A táto pečať sa už s režimom vliekla až do jeho konca. Pritom ľavica je a vždy bola o podpore čo najväčšej demokracie a ľudskej slobody. Najväčšia chyba bola v tom, že bývalý režim podcenil demokraciu, výrobnú samosprávu a ustrnul v byrokratickej arogancii. Čo sa týka Venezuely, som rád, že Hugo Chávez napríklad podporuje kooperatívne hnutie, myšlienky kooperativizmu obhajujem aj v knihe Späť k Marxovi?. Zaiste robí aj chyby, ale chavezizmus považujem za sľubný projekt, hoci má tiež svoje limity.



6. Môže existovať slobodný socializmus? Ako by v princípe vyzeral? Dovoľoval by podnikanie? A čo štátny direktivizmus. Je nevyhnutný?

V knihe Späť k Marxovi? obhajujem demokratický socializmus, ktorý by fungoval na báze samosprávnych podnikov, t.j. kooperatív, kde by boli ľudia ohodnocovaní spravodlivo, a teda na základe svojej pracovitosti. Trh práce by bol teda nahradený. Trh tovarov a služieb by však mohol byť zachovaný. Štát by tento trh reguloval a plnil významné redistribučné funkcie. Tento projekt obhajujú mnohí neomarxisti pod názvom “trhový socializmus”. Jeho predpokladom je prísne dodržiavanie ľudských práv, čo najväčšia obhajoba participatívnej demokracie a slobodná diskusia.


O ĽUDSKEJ PRIRODZENOSTI ...

7. Z môjho pohľadu kapitalizmus učí, že každý sa má starať o seba a svoj zisk, až následne hľadať spoločenský prospech. Mne je bližší pohľad, najprv sa starať o to, čo je spoločensky potrebné a užitočné urobiť a až potom prijať odmenu za to. Myslíte si, že súčasný kapitalizmus podporuje v ľuďoch egoizmus a núti ich k chamtivosti?

Áno, máte dobrý postreh. Výborne to opisujú predstavitelia tzv. frankfurtskej školy, napríklad Erich Fromm či Herbert Marcuse. To zásadné však povedal už Marx. Nie je to o tom, že by ľudia mali nejakú nemennú prirodzenosť, a že by teda boli od prírody chamtiví, egoistickí a zlí. To, akí sú, skôr vyplýva z toho, aká je spoločnosť a najmä ekonomické vzťahy. Kapitalizmus potrebuje mať človeka ako racionálneho egoistu, ktorý myslí predovšetkým na seba. Takto človek síce nežije, ale ako upozornil aj Louis Althusser, pre systém je dobré, aby človek mal ilúziu vlastnej slobody a chcel predovšetkým bohatnúť a dosahovať kariérny rast. Ľudia za to prakticky nemôžu, takýto postoj k životu nasávajú s materským mliekom, každodenne ich indoktrinujú v škole, v rodine, v cirkvi, v médiách… Nakoniec uveria, že je to vlastne ich prirodzenosť. Tak ako sa počas stredoveku verilo, že človek nemá žiadne práva, iba povinnosti a je len hračkou v rukách božích. Každá epocha má svoje schémy manipulácie. Tá dnešná z nás produkuje konzumné sebecké stroje. Je to dobré pre výrobný systém, mnohí ľudia na tom nesmierne bohatnú.



8. Nie je to všetko v ľuďoch, v ich charaktere? Ako by mal vyzerať "socialistický človek"? Aké by mal mať vlastnosti?

Rozhodne to nie je iba v ľuďoch. Je to v systéme. Bolo by naivné, ak by sme si mysleli, že za nespravodlivosť kapitalizmu môžu jednotliví kapitalisti. Je predsa úplne jedno, čo si myslí konkrétny kapitalista. Môže to byť báječný človek, empatický a solidárny. Ale ak nebude hrať podľa pravidiel systému, bude z neho vylúčený. A na jeho miesto nastúpi iný podnikateľ, ktorý nebude brať žiadne ohľady. Problém je v systéme, nie v ľuďoch. Kapitalizmus v ľuďoch povdzbudzuje egoizmus, chamtivosť a súťaživosť. Ak by však systém fungoval na iných princípoch, ľudia by mohli byť postupne iní, viac spolupracujúci, solidárni, empatickí. Základnou hodnotou by bolo zdieľanie, v angličtine sa používa pojem “share”. Oveľa viac by sme mysleli na spoločnosť a na prírodu, nielen na seba a svoje konzumné vášne či iné patologické prejavy.



9. Ako je možné vychovať takého človeka? Ako ho otočiť od zmýšľania pre seba k zmýšľaniu pre spoločnosť? Veď vieme, že aj za socializmu sa kradlo zo spoločného.

Vo svojej knihe tvrdím, že by sme mali vedieť vytvoriť spravodlivé mechanizmy rozdeľovania bez ohľadu na to, či sú ľudia dobrí alebo zlí, sebeckí alebo altruistickí. Bývalý režim však v ľuďoch sebectvo a nezodpovednosť priam podporoval. Je niečo iné uchmatnúť si zo spoločného, ak toto spoločné predstavuje nejaký abstraktný rozpočet v rámci veľkého byrokratického molocha. Iné je to, ak toto spoločné predstavuje rozpočet malej komunity, výrobnej samosprávy či malého družstva, ktorého sme prirodzenou súčasťou s mnohými sociálnymi väzbami a putami. V menších komunitách a v sieťach týchto komunít treba vidieť aj budúcnosť socialistickej myšlienky. Len v takomto prostredí môže vyrásť tzv. sharing community...


O VIERE ...



10. Ste ateista. Myslíte, že všetko okolo nás vzniklo náhodným pospájaním hmoty? Alebo možno hľadať za všetkým inteligentný dizajn a účelnosť, zmysluplnosť vecí?

Neverím v boha, ani v osud. Ale rešpektujem ľudí, ktorí vyznávajú inú ako materialistickú ontológiu. Počas štúdia filozofie som mal dokonca veľmi silný záujem o idealistickú filozofiu a Immanuel Kant je dodnes jeden z mojich obľúbených filozofov. Spočiatku som bol veľmi kritický voči kresťanskému náboženstvu, čítal som veľa Feuerbacha a Nietzscheho. No dnes mám pre vieru oveľa viac porozumenia, hoci som vychovaný v osvietenskej racionalistickej tradícii. Naučil som sa žiť s tým, že na mnohé ontologické otázky jednoducho nepoznám odpovede. Mnohí ľudia pred takouto neistotou dávajú prednosť viere, ja to nedokážem.



11. Nebol aj Ježiš socialista? Prví kresťania, hlavne v Jeruzaleme, čokoľvek z vlastného majetku nevyhnutne nepotrebovali, považovali za spoločné. Čo si myslíte o kresťanskom komunizme?

Nový zákon odkazuje na vzťah k svetu, ktorý Fromm nazýva modus byť, čiže ide o nevlastnícky a nekonzumentský postoj. Prví apoštoli zakladali komunistické obce. V stredoveku vzniklo mnoho kresťanských spoločenstiev, ktoré sa chceli vrátiť k pôvodným myšlienkam kresťanstva. V Ježišovom učení je naozaj veľmi veľa inšpirácií, no počas histórie bolo jeho posolstvo toľkokrát zneužité, že sa dnes už len málokto čuduje, že k zneužitiu dochádza aj naďalej. Prekvapuje dnes ešte niekoho, že politické strany, ktoré sa v súčasnosti hlásia ku kresťanskej demokracii, obhajujú ten najtvrdší kapitalizmus, nerovnosť a chudobu, akú si len viete predstaviť? A to všetko paradoxne v mene Ježiša! Je to smutné, ale v mene Krista sa už aj hromadne pálili knihy i ľudia, čiže je to stále tá istá tradícia zneužívania jednej peknej myšlienky. Kristus však za to nemôže. Bol to rozhodne inšpiratívny filozof, čoho dôkazom je napríklad aj progresívny charakter kresťanstva v súčasnej Latinskej Amerike, povedzme v súvislosti s teológiou oslobodenia.



12. Nedávno ste sa zasnúbili. Gratulujem a prajem vám obom hĺbku vzájomného porozumenia a rešpektu. Myslíte si, že partnerská láska dokáže premeniť človeka k lepšiemu? Ako?

Ďakujem za gratuláciu. Ak nájdete tú pravú, rozhodne vás to posúva vpred. Máte najmä oveľa viac energie. A ja dúfam, že ju dokážem využiť aj na to, aby som ľuďom ukazoval, že iný svet je možný. Kapitalizmus tu nebude večne. Je len otázkou času, kedy dôjde k zmene. Ostáva len dúfať, že nová spoločnosť bude sociálne spravodlivejšia, ľudskejšia a environmentálne priateľskejšia.

O SOCIÁLNEJ SPRAVODLIVOSTI

13. Zaoberáte sa hlavne pojmom "sociálna spravodlivosť". Čo to vlastne je? Nie je to čistá utópia? A nie je sociálne spravodlivé aj to, že podnikateľ, ktorý je tisíckrát užitočnejší spoločnosti, než niekto iný tým, že dáva ľuďom prácu plus potrebný tovar/služby, zarába aj tisíckrát viac?

Zaoberám sa pojmom "sociálnej spravodlivosti" analyticky. To znamená, že skúmam, čo tento pojem znamená a na čo odkazuje. Spravodlivosť je normatívny termín a ako každý normatívny termín odkazuje na nejaký ideál. Nedá sa dosiahnuť ani absolútne naplnenie sociálnej spravodlivosti, ani iných hodnôt, ako napríklad slobody či stability atď. Vyčítať však normatívnym pojmom, že sú utopické, to by ste nikdy nemohli tieto pojmy realisticky používať a ako vidíte, už v pokračovaní vašej otázky ste sa určitej intuícii o spravodlivosti nevyhli. Jednoducho, normatívne pojmy sa používajú celkom bežne a úlohou filozofov je, aby skúmali, ako sa majú používať správne. Jeden z možných logických argumentov na odôvodnenie určitého používania pojmu sociálna spravodlivosť obhajujem aj ja a spájam ho s kritériom čistého úsilia, resp. pracovitosti. Existujú samozrejme aj iné kritériá, jedno z nich naznačujete vo vašej otázke. Je to variácia na utilitaristické kritérium užitočnosti. Klasici utilitarizmu kedysi verili tomu, že raz bude existovať akýsi objektívny "utilimeter", ktorý zmeria, čo je užitočné a čo nie a podľa toho ocení ľudí. Ale nič také dodnes neexistuje a potom je ťažké odpovedať na vašu otázku, či je podnikateľ užitočnejší než povedzme lekár. Podľa môjho názoru nie je, napokon, podnikateľ plní svoje spoločenské funkcie (ponúka prácu na mzdu, umožňuje vyrábať) len preto, aby dosiahol svoj zisk a rovnako tak by to mohlo robiť aj družstvo, obec či štát, čiže otázka skôr znie, či je naozaj nevyhnutným subjektom sociálnych funkcií, ktoré ste označili za užitočné pre spoločnosť. Isté je, že takéto problémy treba podrobne skúmať, intuície o spravodlivosti nás často dovedú do logických kontradikcií. Podľa môjho kritéria čistého úsilia by bolo možné, aby zarábal podnikateľ tiscíkrát viac ako iní ľudia jedine vtedy, ak by bol aj tisícnásobne viac pracovitejší ako iní ľudia. Ak povedzme podnikateľ bude robiť tisíc hodín ročne a lekár iba jednu hodinu ročne, potom ten pomer jeho odmeny má zmysel. Inak nie. Vysvetľlujem to zjednodušene, ale verím, že si rozumieme.

14. Počas štúdia som hrával futbal, ale nešlo mi to veľmi, bol som málo obratný. Vždy ma zarmútilo a frustrovalo, keď prišiel kamarát a surovo ma o loptu obral. Myslel som, že na vine je hra samotná a jej pravidlá, že sa to inak nedá, každý chce vyhrať. Ale potom prišiel iný, ktorý bol výborný futbalista, pre ktorého bol futbal srdcovou záležitosťou. Nikdy ma surovo o loptu neobral, vždy mi dal šancu niečo sa naučiť. S ním bolo radosť hrať. To preto, lebo jeho cieľom nebolo zvíťaziť, ale mať radosť z hry. Tak mi pripadá aj kapitalizmus: Cieľom podnikania je zisk, nie spoločná radosť všetkých zúčastnených a preto je taký bezohľadný a drsný voči ľuďom i voči prírode. Otázka: Je futbal a jeho pravidlá sociálne spravodlivý?

Americký filozof Michael Walzer veľmi správne vydeľuje viacero samostatných sfér spravodlivosti, v ktorých platia rôzne kritériá toho, čo je a čo nie je spravodlivé. Jedna z takýchto sfér môže byť aj šport, v ktorom platia celkom iné kritériá ako povedzme v ekonomike či spoločenskej spolupráci. Iné takéto sféry sú povedzme sféra partnerského života, kde platí kritérium lásky a nie výkonu atď. Ťažko sa pýtať na sociálnu spravodlivosť v zmysle, ako sa tento pojem bežne používa, vo sfére lásky či športu. Je zásadný rozdiel medzi láskou, športom, sociálnou bezpečnosťou, náboženstvom a ekonomikou. Napríklad, zatiaľ čo v športe môže vyhrať iba jeden a ide preto o tzv. hru s nulovým súčtom (zero sum game), v rámci ekonomickej spolupráce môžu vyhrať všetci a môžeme teda dospieť k tzv. hre s pozitívnym súčtom (win-win game). Otázke športu sa venujem aj v knihe Späť k Marxovi?. Ako píšem, podľa určitých princípov spravodlivosti by bolo spravodlivejšie, ak by v zápase Juventus - Omonia Nikózia vyhrala Omonia, pretože Juventus je slávny klub a na víťazstve s futbalovým trpaslíkom z Nikózie mu až tak nezáleží. Viac by si víťazstvo cenila Omonia, čo napríklad podľa utilitaristického princípu klesajúcej hraničnej užitočnosti znamená, že by jej podľa spravodlivosti malo pripadnúť. Tak to ale samozrejme nefunguje. Šport je iná sféra ako ekonomika. A preto tam platia iné princípy, ktoré sa väčšinou točia okolo kritériá: kto je lepší a šikovnejší, ten vyhráva. Vy sa pýtate, či takéto niečo nemá platiť aj v ekonomike. Je tam však problém. Futbal ste sa vybrali hrať dobrovoľne, ale na trh dobrovoľne vstupovať nemôžete, ste doňho nútení vstúpiť, aj keď vám nevyhovuje. Predstavte si, že by vás niekto nútil hrať futbal, aj keď ste na futbal úplne ľavý, ale ste povedzme dobrý plavec. Ak by sa však za futbalové výkony rozdeľoval chlieb, umreli by ste od hladu. To platí aj pre trh. Predstavte si analogicky nadčasového umelca, ktorého dielo momentálne nikto nekupuje, a preto v rámci trhového mechanizmu umiera od hladu. Je to spravodlivé? Vybral si tento umelec trhový mechanizmus ako mechanizmus ohodnocovania? Nie, je naopak nútený hrať "trhovú hru", aj keď mu nejde. Niekto mu zobral základnú slobodu, hodil ho do vody a on nevie plávať a ani sa to nevie naučiť. Má umrieť od hladu? Podľa mňa určite nie. Treba sa zamýšľať nad tým, aké majú byť princípy spravodlivosti v rámci ekonomickej spolupráce. Tú si na rozdiel od športu nikto dobrovoľne nevyberá...

15. V matematickej teórii hier existuje problém zvaný "väzňova dilema". Keby väzni spolupracovali, mali by sa obaja lepšie. Ale keď myslí každý len na vlastný zisk, v súčte sa majú horšie. Ivan Mikloš na svojich stránkach obhajuje globálny kapitalizmus ako "win-win game", pretože získajú všetci, podnikateľ získa peniaze, zamestnanec výplatu a spoločnosť efektívne vyrobený tovar. Ako to vlastne je? Je kapitalizmus výhrou alebo prehrou pre spoločnosť ako celok?
Väzňova dilema je často využívaná v spoločenských vedách. Používa sa najmä pri obhajobe spoločenskej spolupráce, ktorá sa vypláca viac ako egoistické sledovanie svojich záujmov. Pravidelná aplikácia väzňovej dilemy v rámci malých komún, napr. kooperatív, by mohla viesť napríklad k tomu, aby bolo sebecké konanie oslabené a ľudia viac mysleli na spoločné záujmy. Preto s väzňovou dilemou pracujem aj vo svojej koncepcii. Čo sa týka interpretácie kapitalizmu ako win-win game, skúste túto ideologickú formulku o tom, ako si každý dôjde na svoje, vysvetľovať robotníkovi na Filipínach, ktorý pracuje 16 hodín denne pre korporáciu Niké a dostane 50 centov za hodinu, zatiaľ čo akcionár tejto korporácie zarobí ročne miliardy dolárov nehybne sa opaľujúc pri bazéne v jednej zo svojich pätnástich haciend. Svetové bohatstvo je dnes rozdelené tak, že 40% svetového bohatstva vlastní 1 percento ľudí, zatiaľ čo polovica sveta vlastní len jedno percento bohatstva. Žeby tá polovica sveta naozaj hrala hru s pozitívnym súčtom? Pravdou je, že ak má byť ekonomika efektívna, musí fungovať na deľbe práce. To znamená, že niekto je pekár, niekto podniká s IT, niekto je učiteľ, niekto robotník. Ak však podnikateľ zarobí miliardu dolárov ročne a robotník sto dolárov ročne, nie je to win-win game ani férová kooperácia, s týmto žiaľ s pánom Miklošom nemôžem súhlasiť.

16. Čo je to vlastne cit pre sociálnu spravodlivosť? Kde sa to v človeku berie? Uvedomujete si, že ho máte väčší, než priemer alebo než bežný fanúšik neoliberalizmu? Alebo ho má každý človek, len je zatienený chtivosťou zisku? Je chtivosť zisku protipólom citu pre sociálnu spravodlivosť? Respektíve čo vlastne bráni, aby sme ju tu mali?


Aj na tieto otázky existuje mnoho odpovedí, mnoho etických teórií, mnoho intepretácií. Nebudem ich bližšie rozoberať, pretože podľa môjho názoru na tom z hľadiska sociálnej spravodlivosti až tak nezáleží. Inak povedané, nezáleží na tom, či konkrétne ja alebo vy ste lepší človek, horší človek, či máte silnejší cit pre spravodlivosť, alebo nie, či ste morálnejší, poctivejší, férovejší, čokoľvek. Spoločnosť sa nemôže spoliehať na to, či sú ľudia dobrí alebo zlí. Aby prežila, musí prijímať normy spolupráce, ktoré by mal dodržiavať každý. Sociálnu spravodlivosť ako pojem môžeme vymedziť, aj keby sme boli všetci cynickí ako Ivan Karamazov alebo brutálni ako Charles Mason. To, že má povedzme Švédsko viac solidartiy vo svojom sociálnom systéme, neznamená, že každý Švéd je zákonite sociálnejší, solidárnejší či nebodaj vrelejší a láskyplnejší. Nejde tu o morálku jednotlivca, ale o spravodlivosť systému.

O KAPITALIZME ...


17. Neoliberalizmus mi pripadá ako lotéria: "Všetci sa môžete zúčastniť, každý môže vyhrať." V skutočnosti vyhrajú len niektorí, prehrajú mnohí a najväčší zisk má majiteľ lotérie. Napriek tomu ľudia vsádzajú v túžbe vyhrať. V neoliberazlime pôsobí síce ešte efekt tvorivosti - snaha vyrábať efektívne, čo je pozitívne. Ale v globále: Nie je neoliberalizmus patologickou hráčskou závislosťou?

Neoliberalizmus je ideológia, ktorá predovšetkým niekomu vyhovuje. A nie sú to malí, bežní ľudia, ktorým vyhovuje. Vyhovuje veľkým nadnárodným korporáciám, majiteľom penzijných fondov, ropným spoločnostiam, šéfom zbrojárskeho priemyslu a podobne. Korporácie, kartely, monopoly a veľké ryby sú nadšené z liberalizácie, pretože im rastú zisky, kolonizujú nové trhy, využívajú lacnú pracovnú silu z Tretieho sveta, zamedzujú konkurencii a prevalcujú všetko malé a menej vyspelé. K tomu si prirátajte podvody, ktoré už nikto nekontroluje, pretože neoliberálnou mantrou je deregulácia. A napokon si zoberte rabovačky v mene privatizácie a máte predstavu o tom, čo je to neoliberalizmus. Že efektívny? Ak by sme tu mali naozaj férovú trhovú konkurenciu malých výrobcov, tak môžeme naozaj hovoriť o efektívnosti. Ale keď konkrétny trh ovládne mamutia nadnárodná korporácia, tak aká efektivita, aký pokrok, aké pozitívne dosahy? Nemyslím si, že neoliberalizmus je dôsledkom hráčskej závislosti. V rámci kapitalizmu existuje systémový predpoklad k neustálej akumulácii kapitálu a ten dnes vyžaduje otvorenie globálnych trhov. Našlo sa preto ideologické krytie v podobe neoliberalizmu. Táto ideológia je nástroj a nikto na nej nie je závislý. Je niečím ako je zbraň hromadného ničenia. Niekto je závislý na tom, čo mu táto zbraň prináša - väčšie zisky, nové trhy, nové privilégiá. Avšak určite nie na samotnej zbrani.

18. V prípade globálneho kapitalizmu sú majiteľmi lotérie tí, ktorí vlastnia finančný systém. Dnes peniaze nie sú kryté ani zlatom ani prácou, ale súkromná centrálna banka FED (v USA) si ich vydáva, ako sa jej zachce a aj banky môžu do istej miery "vyrábať" peniaze. Dôsledkom je trvalá inflácia, ak si chcem ušetriť, povedzme na dom, moje úspory strácajú hodnotu, teda časť mojej odvedenej práce sa stráca niekam do neznáma. Kde, to vedia len mágovia s peniazmi a finanční žongléri s číslami. Nie je to síce Vaša parketa, ale premýšľali ste aj o tom, ako by mal vyzerať finančný systém v sociálne spravodlivej spoločnosti?

K tejto otázke len malá poznámka. Dnes nie sú peniaze kryté ničím, väčšina ekonomiky funguje na spôsob tzv. kasínového kapitalizmu. Kapitalistická ekonomika je už len o podvodoch a špekuláciách. Je tu však aj kapitalistická ideológia, ktorá ponúka malebný obrázok tvorivého a snaživého podnikateľa, ktorý sa vlastným úsilím dostal ku kapitálu a ten poctivou prácou zveľaduje. A je to tak fajn, keď je šikovný, nech má. Lenže táto ideológia iba zastiera to, čo sa naozaj deje. Vyhrávajú rôzne finačné skupiny napojené na banky, vlády, nadnárodné inšitúcie a veľký biznis, zisky sa kumulujú, malí snaživci nemajú šancu. Ten rozdiel je asi taký, aký bol medzi ideológiou komunizmu, podľa ktorej mal mať každý to, čo potrebuje a v spoločnosti mala vládnuť sloboda a harmónia a praxou v Sovietskom zväze, ktorá skôr pripomínala veľký koncentračný tábor. Vždy musíme vidieť rozdiel medzi praxou a ideológiou, inak sa staneme obeťami prázdnych ideologických hesiel a sloganov, ktoré nebudú mať žiadne krytie v praxi. Naše názory budú vyprádzenené ako kasínový kapitalizmus, v ktorom skutočná výroba odráža len mizivé percento toho, čo sa dnes obchoduje. Finančný systém alternatívnej spoločnosti však nechcem rozoberať, najprv si musíme ujasniť hodnotové otázky a potom uvažovať nad ekonomickým prevedením.

19. Z ľudského hľadiska: Ja osobne sa cítim úplne cudzo a ako vyhnanec v spoločnosti, kde sa ľudia bijú o ženy, kde sa bijú o vlastníctvo pôdy, o vlastníctvo životného priestoru v médiách, či proste o peniaze. A nie je to preto, žeby som nemal dosť športovej povahy a bojovnosti, naopak, vždy som bol zdravší a silnejší, než väčšina. Ale biť som sa dokázal len vtedy, ak išlo o spravodlivosť, nikdy nie o moje vlastné záujmy na úkor iných. Akoby som nebol ohraničený len mojou telesnou schránkou, ale mal aj širšie spoločenské cítenie. Pritom takýchto ľudí je veľa, ktorí sú v tomto lepší, než ja. Ale akosi ich nestretávam často a akosi títo ľudia nemajú dosah na riadenie spoločnosti. Otázka: Necítite sa niekedy cudzo v súčasnej spoločnosti, akoby ste boli z inej planéty?

Kapitalizmus nie je systém pre každého. Je výhodný pre tých, ktorí myslia najmä na seba, dokážu byť dostatočne bezohľadní, nemajú zábrany, často krát ani morálne obmedzenia, skrátka, sú - ako sa dnes eufemisticky hovorí - flexibilní, ambiciózni a draví. V preklade tieto pojmy odkazujú na ľudí, ktorí sú bez chrbtovej kosti, karieristickí a egoistickí. Mnohí ľudia takí nie sú a preto na trh doplácajú. Môžu byť pritom často krát šikovnejší, len sa nevedia predať. Môžu byť múdrejší, len nevedia predstierať hlúposť, keď je treba. Môžu byť hodnotnejší, len to nikoho nezaujíma. Ako som tvrdil už na začiatku nášho rozhovoru, aj takýto ľudia sú nútení fungovať v kapitalistickej ekonomike, hoci si ju slobodne nevybrali. Čo myslíte, nie je preto fér, aby sme sa bavili o spravodlivejšom rozdelení výhod, ktoré prináša trh? Alebo naozaj chceme, aby sme sa spoločnosť premenila na darwinistickú džungľu, v ktorej bude systém podporovať stále väčšiu a väčšiu krvilačnosť a nenávisť? Pretože tam sa dnes uberáme. A v mene ideologických zaklínadiel o efektivite si rumplujeme prírodu, tolerujeme príšernú chudobu a absurdnú nerovnosť, zbavujeme sa ľudskosti a premieňame na bezmyšlienkovité konzumné stroje. Pritom mi stále uniká, prečo by práve efektivita mala byť tá najdôležitejšia hodnota. Sme snáď počítače? Alebo ešte stále ľudia? Máte pravdu, niekedy sa cítim cudzo aj ja...

5 komentárov:

  1. Vážený pán Blaha.
    Pôvodne som nechcel reagovať na tento blog, lebo reagovať na také množstvo ideologickej demagógie je naozaj značne náročné. Ale jedna z posledných viet tohto blogu mi to trochu uľahčila. Citujem: „Pritom mi stále uniká, prečo by práve efektivita mala byť tá najdôležitejšia hodnota.“
    Tak teda, aby Vám to aspoň trochu bolo jasné, skúsim Vám to stručne popísať. Lebo veľké nádeje si nerobím, že by sa mi to podarilo aj vysvetliť tak, aby ste to aspoň trochu akceptovali. Na čom sa ale možno zhodneme je fakt, že sme prirodzenou súčasťou vývoja tejto planéty, s dôrazom na slová „prirodzený“ a „vývoj“. Lebo všetko, čo sa kedy na tejto planéte odohralo, odohráva a bude odohrávať, je súčasťou toho istého evolučného princípu. A tento princíp sa riadi, vo svojej podstate, len jediným zákonom. A to je zákon efektivity. Ale aby to nevyzeralo, že vašu demagógiu sa snažím „prebiť“ vlastnou demagógiou, tak ja tu efektivitu aj definujem. Takže pod efektivitou rozumiem proces, ktorý mi umožní dospieť k rovnakému výsledku s použitím menšieho množstva energie alebo v kratšom čase. V evolučnom procese sa potom tento princíp prejavuje tak, že každá entita prežíva „efektívne“ a „nerušene“ vo svojom prostredí dovtedy, pokiaľ sa v jej prostredí neobjaví iná, využívajúca tie isté zdroje, ale efektívnejšie. V každom prípade, stret dvoch entít, ktoré využívajú tie isté zdroje, ovplyvní obi dve. A o tom, ktorá z tých dvoch sa stane majoritnou, alebo úplne vytlačí tú „slabšiu“, rozhoduje ich efektivita. Pritom je ale úplne irelevantné, aké prostriedky efektivity si tá „víťazná“ vyberie. Niekedy je to veľkosť, niekedy počet a inokedy schopnosť využívať samotné zdroje. Tento princíp je v evolučnom procese úplne univerzálny a platí pre vývoj ako taký. Teda aj pre vývoj ľudských spoločností. Môže sa Vám to nepáčiť, môžete ma ignorovať, môžete sa mi vysmiať, môžete proti tomu bojovať svojou ľavičiarskou ideológiou. Ale tento evolučný princíp efektivity sa tým nezmení a ani neprestane platiť. Každá spoločnosť, ktorá sa ocitla v konfrontácii alebo „súboji“ a ignorovala tento princíp, či už vedome alebo nevedome, je dnes už históriou. Nie je to vec ani morálky, ani spravodlivosti, ani žiadnej ideológie, ako sa to snažíte nahovoriť verejnosti. Je to normálny a prirodzený princíp vývoja. Vy kritizujete korporácie za ich spôsob vzniku a existencie, ale to, že na podobnom princípe vznikla a funguje aj vaša politická strana, na ktorú ste taký hrdý, Vám samozrejme neprekáža. Veď prečo by aj malo, veď vy bojujete za „dobrú“ vec. Ale o tom, že tá „dobrá“ vec, ktorú presadzujete, v konečnom dôsledku len rýchlejšie piluje ten celý strom, na ktorom všetci sedíme, Vás presviedčať nebudem. Nemá to význam. Z Vášho blogu je až príliš jasné, že nedokážete sa ani len zamyslieť nad možnosťou, že by ste sa mýlili.

    Miloš Fratrič

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Mňa taktiež zarazilo, prečo pán Blaha použil túto vetu, ale najmä preto, že nedokážem pochopiť, ako môže byť niečo také elegantné a dômyselné ako efektivita spájaná s niečím takým škrýpajúcim, ako kapitalizmus!? Ako ho vôbec možno považovať za systém, ktorý vyžaduje a podnecuje efektivitu!?

    AK efektivitou rozumieme proces, ktorý nám umožní dospieť k rovnakému výsledku s použitím menšieho množstva energie alebo v kratšom čase, TAK prečo je najziskovejšia stratégia v kapitalistickom systéme tá, ktorá mrhá energiou a časom na to, čo Veblen nazval "systematickou sabotážou výroby"?

    Nie je to tak, že v kapitalizme nič fyzicky vyrobené nemôže mať dlhšiu životnosť, ako je potrebný čas na udržanie "cyklickej spotreby" = ekonomickrj potreby, aby sa tovary a služby neustale kupovali a predavali, bez ohladu na kvalitu, strategickú štrnosť, optimalizáciu a odpad?

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Pán Bulko.
    Pravdepodobne som sa nevyjadril dostatočne zrozumiteľne, keď mi kladiete otázku, citujem: „TAK prečo je najziskovejšia stratégia v kapitalistickom systéme tá, ktorá mrhá energiou a časom na to, čo Veblen nazval "systematickou sabotážou výroby"? lebo ja píšem o efektivite ako o univerzálnom princípe, ktorým sa riadi vývoj ako taký. Je totiž úplne jedno, ako „neefektívne“ sa správa ktokoľvek v danom prostredí, ak sa v tom prostredí nachádza sám alebo ak má k dispozícii v danom čase a priestore „neobmedzené“ zdroje. Princíp efektivity sa totiž prejaví až v okamihu, keď sa zdroje redukujú, alebo ak sa v danom priestore objaví iná entita, ktorá využíva rovnaké zdroje, ale využíva ich efektívnejšie. V prípade výroby v „kapitalistickom“ prostredí, na ktoré narážate to funguje samozrejme úplne rovnako. Je totiž úplne jedno, koľko energie sa vloží na výrobu akéhokoľvek produktu. Pokiaľ ho je ktokoľvek ochotný za stanovenú cenu kúpiť, bude sa vyrábať aj naďalej. Ak by existoval len jediný výrobca na svetovom trhu, ktorý by vyrábal napr. mobilné telefóny, tak cena takéhoto zariadenia by bola možno aj 10.000 krát vyššia, funkcionalita 100 krát menšia a hmotnosť 50 krát vyššia. A výrobok by sa napriek tomu vyrábal a predával. Presne tak, ako to bolo pri jeho vzniku a zavedení na trh. Mimochodom prvý výrobca praktických mobilných telefónov (Motorola) , tak ako ich poznáme dnes, hrá vo výrobe týchto zariadení už len marginálnu úlohu. A pritom mal šancu a možnosť stať sa v tejto oblasti „Microsoftom“ alebo „Appleom“. Inak problém ideológov, ako je aj pán Blaha, je to, že si neuvedomujú, že aj idei ako aj spoločenské systémy, ktoré stoja na týchto ideách, sa „správajú“ a podliehajú evolučnému zákonu efektivity rovnako, ako ktorákoľvek iná entita nachádzajúca sa v systéme. Ale to by som chcel od jednostranne zameraného ideológa naozaj veľa.

    Miloš Fratrič

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ďakujem za Vašu odpoveď.
    Plne s Vami súhlasím, že sa tu bavíme o efektivite, ako o univerzálnom princípe, ktorým sa riadi vývoj ako taký. Ja som mal na mysli to isté.
    V každom systéme, najviac výhod prináša také správanie, ktoré sa riadi týmto univerzálnym princípov vývoja. A práve preto sa mi zdá, že efektivita, ktorá je v hraniciach kapitalizmu najracionálnejšia(čiže tá najziskovejšia, najkonkurencischopnejšia a ekonomický rast pozdvihujúca) nie je schopná hospodáriť efektívne mimo hranice tohto systému. Kapitalizmus je tiež iba entita (systém a nám slúžiaci nástroj) nachádzajúci sa v širšom systéme – prírode. Z širšieho pohľadu však kapitalizmus bráni tomu, čo je z hľadiska evolučného princípu prirodzené a čo znamená skutočnú evolúciu a vývoj.

    Súhlasím taktiež s Vami, že dnes nie je nič horšie, ako jednostranne deformovaná myseľ, ale ja osobne som z argumentov pána Blahu tento dojem nezískal.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Pán Bulko.
      Súhlasím. Aj keď nie celkom rozumiem vete: „Z širšieho pohľadu však kapitalizmus bráni tomu, čo je z hľadiska evolučného princípu prirodzené a čo znamená skutočnú evolúciu a vývoj.“ pretože akákoľvek vývojová etapa, akéhokoľvek systému alebo entity je súčasťou celého vývojového „stromu“ a teda nemožno žiadnu z nich označiť za „skutočnú“ viac alebo menej. Myslím to tak, že o žiadnej vývojovej etape nemožno v danom momente s určitosťou povedať, či je alebo nie je perspektívna, lebo s určitosťou nevieme povedať, ako sa v konečnom dôsledku „rozvetví“ a bude pokračovať. Výnimku, samozrejme, tvoria systémy, ktoré môžeme objektívne posúdiť ako neefektívne v porovnaní s jeho konkurenciou. Mimochodom, tak ako pri normálnom strome, tak aj pri vývojom „strome“ môžeme s určitosťou povedať, že niekde skončí aj tá najvyššia vetva. Lebo ak uvážime, že počas existencie života ne tejto planéte vyhynulo viac ako 99% všetkých živočíšnych druhov, ktoré tu kedy boli, nie je žiadny dôvod si myslieť, že to nečaká aj ktorýkoľvek iný, ktorý tu teraz existuje. A to sa týka aj systémov ľudských spoločností. Ale to je viac-menej každému jasné.
      Ešte sa vrátim k pánovi Blahovi. Teda k tomu, prečo si myslím, že je naozaj jednostranne ideologicky zameraný. Tento blog som si vyhľadal, keď som čítal toto:
      http://www.aktuality.sk/clanok/204898/poslanec-smeru-blaha-sucasny-kapitalizmus-skonci-ci-si-to-zelam-alebo-nie/
      kde sa tento blog spomína. Musím sa priznať, že sa mi to čítalo naozaj veľmi ťažko. Lebo toľko jednostrannej ideologickej interpretácie reality na jednom mieste, bolo pre mňa osobne, naozaj ťažko stráviteľnej. Samotný autor sa vydáva za človeka vedecky činného na poli politických vied a pôsobí ako vedecký pracovník na Ústave politických vied Slovenskej akadémie vied. Čiže by som očakával naozaj racionálny rozbor problémov a nie ideologické politizovanie. Ale ak by som aj pripustil, že išlo o angažovaný politický „prednes“, tak ako vedec by sa takéhoto vyjadrenia nemal dopustiť. Citujem:
      „Ekonomika týchto štátov bola slabšia ako ekonomika západných štátov. Ťažko dnes špekulovať, prečo zlyhal celý ten systém, ale to nie je podstatné z hľadiska toho, o čom hovoríme, a teda výrobnej samosprávy. Princíp družstevníctva, alebo kooperativizmu by som radšej analyzoval z hľadiska kapitalistického sveta, lebo v tom dnes žijeme a ťažko dnes špekulovať, ako by to bolo z hľadiska plánovacej ekonomiky. Neviem, v tomto sa nezaoberám minulosťou.“
      Ja naozaj neviem, či je možné o takomto vyjadrení povedať, že ho vyslovil človek, ktorý sa snaží poctivo vedecky uchopiť daný problém. A to sa snažím vyjadriť veľmi slušne. Čo je ale smutné, je to, že našej „vedeckej“ obci neprekáža takýto, doslova diletantský, prístup. Lebo prvoradou úlohou každého vedca, by malo byť poctivé preverenie svojej teórie, nech už je akákoľvek. A ak o niečom tvrdím, že to funguje alebo je správne, tak by som mal veľmi dobre zanalyzovať, ak to niekde zlyhalo, PREČO to zlyhalo, kde vznikla chyba a ako sa jej vyvarovať. Vety „...prečo zlyhal celý ten systém, ale to nie je podstatné...“ , „...ťažko dnes špekulovať, ako by to bolo ...“ alebo „...v tomto sa nezaoberám minulosťou...“ sú dôkazom, že pán Blaha to s vedou vôbec nemyslí poctivo a všetka jeho snaha je len idelogicko – politologickým vajataním.
      Miloš Fratrič.

      Odstrániť