pondelok, 29. decembra 2014

Môj rok 2014 v politike - slovom a obrazom

Bilancujem. Blíži sa koniec roka. Patrí sa. Rok 2014 bol v politike ako remeň. Občianska vojna na Ukrajine, nárast rusofóbie v Európe, pofidérna euro-americká zmluva TTIP, viacero volieb, tvrdé hádky v parlamente. Tento rok som sa rozhodne nenudil. Skúsim to zhrnúť a pomôžem si aj niekoľkými fotkami, ktoré pre mňa rok 2014 dokresľujú. V mojej politickej činnosti pochopiteľne dominovala európska a zahraničná politika, čo vyplýva z mojich parlamentných funkcií. Špecifikom tohto roku bolo, že zahraničná politika (predovšetkým spor o Ukrajinu, ale aj eurovoľby či transatlantické partnerstvo) dominovala chvíľkami aj domácej politike. O to viac bolo treba bojovať...

EURÓPSKA JAR: DRUŽSTVÁ A SPLNENÉ SNY

Od prvých dní roku 2014 bolo rušno. Médiá prvé tri mesiace roka špekulovali, že budem na kandidátke Smeru do Európskeho parlamentu - ja som nešpekuloval, ale pracoval. V januári som na medzinárodnom fóre v Európskom parlamente v Bruseli priamo kritizoval troch hlavných lídrov EÚ na čele s José Manuelom Barrosom, ktorý sa vyjadril, že sme v Európe všetci na jednej lodi. Ako som namietol, problém je, že veľká časť Európy stále žije v podpalubí. Moc sa mu to nepáčilo, zato poslanci z parlamentov z južnej Európy ostošesť tlieskali. Podpalubie ožilo... To sa mi stáva.

Barrosa som sa verejne opýtal aj na škandalózne transatlantické partnerstvo TTIP, ktoré má vytvoriť voľný trh medzi EÚ a USA a rokuje sa o ňom utajene, s vylúčením verejnosti. Ešte v ten deň Európska komisia pozastavila rokovanie o najkontroverznejšej časti TTIP – Blahova otázka zrejme takúto magickú moc nemala, ale aj tak potešilo. A ako bonus som získal nezabudnuteľný pohľad na kyslé výrazy celej európskej elity – na nezaplatenie. 

Na fotke sa pýtam ľavicového ekonóma Josepha Stiglitza nasledovnú otázku: "Ráno predseda EP Martin Schulz výstižne hovoril o kríze kapitalizmu. Možno by sme sa teda mali vrátiť ku kľúčovej otázke Karla Marxa: dokážeme nájsť sociálnu a efektívnu alternatívu k súkromnému vlastníctvu výrobných prostriedkov? Veď veľké súkromné nadnárodné korporácie dnes kontrolujú globálnu ekonomiku a "vydierajú" demokratické štáty svojou ekonomickou mocou, aj na Slovensku to dobre poznáme. Je veľmi ťažké bojovať s nerovnosťou, pokiaľ globálna moc korporácií rastie a štáty sú stále viac a viac bezbranné. Preto sa pýtam: čo si, pán profesor, myslíte o možnosti obrodenia niektorých druhov kolektívneho vlastníctva, napríklad robotníckych družstiev či sociálnej ekonomiky ako alternatívy ku globálnemu súkromno-vlastníckemu kapitalizmu?" Mal som chrípku a nemal som vôbec chuť rozprávať: ale Stiglitza človek nestretne každý deň, bolo treba sa zmobilizovať. Stálo to za to.

O TTIP sa kriticky hovorilo v Bruseli aj vo februári, keď som mal možnosť položiť otázku ohľadom alternatív súkromnému vlastníctvu nositeľovi Nobelovej ceny za ekonómiu Josephovi Stiglitzovi a priateľsky sa porozprávať so slávnym dánskym sociológom Gostom Espingom-Andersenom, ktorého som hojne citoval vo svojej knižke Späť k Marxovi?. Na moje prekvapenie po mojej otázke Stiglitzovi nasledoval spontánny potlesk publika a profesor Stiglitz vo svojej odpovedi zdôraznil, že so mnou súhlasí s tým, aké je nebezpečné, že rastie globálna moc korporácií a že je pragmatický a otvorený všetkým alternatívnym druhom vlastníctva, najmä keď vidí, že dnešné akciové spoločnosti neslúžia spoločnosti a dokonca ani vlastným akcionárom, iba manažérom a ich bonusom. Potom mi podpísal knižku. Niekto zbiera podpisy od obľúbených spevákov, ja uznávam iné „celebrity“. 

Do Bruselu som necestoval ani tak kvôli Stiglitzovi, ale predovšetkým kvôli Esping-Andersenovi. Jeho teória sociálneho štátu ma mimoriadne vedecky ovplyvnila a bolo pre mňa obrovskou cťou, že som ho mohol stretnúť. Úprimne sme sa porozprávali, o škandinávskom sociálnom štáte, o Slovensku, o jeho knihách, o politike. Úžasne milý, srdečný a skromný človek. Videl som, aký bol dojatý z toho, že má aj na Slovensku obdivovateľa: profesor Esping-Andersen nepatrí medzi verejných intelektuálov a nie je očividne zvyknutý na to, že kvôli nemu politici cestujú cez pol Európy na prednášky, ani na to, že podpisuje svoje knihy. Podpísal mi knihu so skromnou poznámkou: "Thanks for letting me sign this!". Sľúbili sme si, že ostaneme v kontakte, možno sa mi ho niekedy podarí pozvať na Slovensko.

Vo februári som ešte stihol vystúpiť s takmer hodinovým prejavom v parlamente: podrobil som tvrdej kritike Európsku úniu za jej neoliberálnu a elitársku politiku. Vyjadril som sa aj k svojmu obľúbenému regiónu - k socialistickej Latinskej Amerike. Otvorene som podporil Kubu: "Preboha, to, že americké obchodné ekonomické embargo, blokáda Kuby, je škandál, vie už celý svet, to je škandál, ktorý sa nedá ničím ospravedlniť. Tlačme na Spojené štáty americké, aby toto škandalózne rozhodnutie, vydané ešte kedysi uprostred studenej vojny, ktoré dnes nemá žiadne opodstatnenie, zrušili. Snažme sa pomôcť tomu, aby bežní ľudia, či už na Kube, alebo kdekoľvek na svete neboli obeťou ideologických hier. Musíme sa snažiť tým ľuďom pomáhať a ja oceňujem aj to, že na Kube sa dejú isté reformy a a treba podporovať aj také projekty, ako je spolupráca v rámci Latinskej Ameriky a Karibiku (CELAC) a ďalšie aktivity, ktoré môžu napomôcť, aby bol svet mierumilovnejší. To je základ, aby sme nevytvárali ideologické nenávisti, ideologické nevraživosti, lebo takáto politika – a to tu predviedol aj pán kolega Šebej, pri všetkej úcte – naozaj nevedie k ničomu dobrému. Svet nie je čiernobiely. Nie je to boj dobra a zla, nie je to boj spoločenstva prsteňa a Mordoru."

Marec bol už v znamení prípravy summitu V4, ktorý som vo formáte predsedov eurovýborov organizoval v Bratislave – otvoril som aj svoje srdcové témy družstevnej ekonomiky a antifašizmu. Rozruch spôsobilo aj moje vyjadrenie, že Rusko je náš priateľ. Už od februára som sa vyjadroval kriticky proti Majdanu a spackanej západnej politike voči Ukrajine a Rusku. Aparátnici zo SME spozorneli... 

Stretnutie V4 som organizoval prvýkrát, takže som mal určité obavy. O to radšej som bol, že všetko dopadlo tak, ako malo, všetci pozvaní hostia prišli, vrátane Maroša Šefčoviča, podpredsedu Európskej komisie. Diskutovali sme aj o mojich srdcových témach, ktoré som prepašoval do programu: sociálna ekonomika (družstvá) či boj proti fašizmu. Delegácie z ČR, Poľska a Maďarska som pozval na Bratislavský hrad a v rámci antifašistickej agendy aj do Múzea židovskej kultúry. Zvolil som najlacnejší možný formát, ale aj tak jediné, čo zaujalo bulvár, bolo, čo sme jedli na slávnostnej večeri: vraj sme mali chody ako papaláši. Nabudúce asi vzácnych hostí pozvem na tresku a tri rožky, nech je slovenská novinárska obec spokojná...

V apríli som sa dostal do Španielska a navštívil som aj najväčšie a najúspešnejšie družstvo na svete, baskický Mondragón, kde som nadviazal viacero dôležitých kontaktov a získal mnoho inšpirácií. Jedného dňa sa zídu aj na Slovensku... V máji som pre zmenu na pozvanie francúzskej vlády odcestoval na týždeň do Francúzska, kde som navštívil aj slávne družstvo Les Ateliéres v Lyone či fourierovskú komúnu pri Paríži. V rozhovoroch s francúzskymi socialistami som zdôraznil aj potrebu pozitívnejšieho prístupu k Rusku. Viacerí ma podporili.

O Mondragóne som veľa čítal a neskôr písal vo svojich knihách. Na vlastné oči som ho videl až v tomto roku a bol to fantastický zážitok. Podnik kompletne vlastnia zamestnanci a dosahuje úžasné úspechy. Samosprávny socializmus ako alternatívu kapitalizmu obhajujem celý život. Paradoxom je, že kooperatívny princíp v Mondragóne je postavený na kresťanskej tradícii. Kiež by takto progresívne rozmýšľala aj naša RKC...

















Na jar nemecko-francúzska televízna stanica ARTE odvysielala dokumentárny film o budúcnosti európskej sociálnej demokracie, o jej aktuálnej kríze, o jej problémoch a výzvach. Tvorcovia filmu prešli viacero štátov a spovedali mnohých politikov a politológov, či už z Británie, Nemecka, Švédska či Slovenska. Som veľmi rád, že strednú Európu v tomto dokumente reprezentovalo Slovensko, a že som v ňom mal možnosť prehovoriť práve ja - neodpustil som si žižekovské prirovnanie západnej sociálnej demokracie a pravice k rozdielu medzi pepsikolou a kokakolou. Vyzval som k návratu k ľavicovej ekonomike, k sociálnej rovnosti a antikapitalizmu. 

V podobnom duchu som kritizoval aj celú Európsku úniu, keď som v európskom časopise Queries hodnotil eurovoľby: ľudia na Slovensku sú nahnevaní na neoliberálne smerovanie EÚ a nevidia alternatívu ani v nemastných-neslaných európskych socialistoch. Z toho vyplynula aj trápne nízka účasť vo voľbách do EP.

LETNÁ POHODA: AKO NAŠTVAŤ KISKOVU MLÁDEŽ, BUDITEĽKU RÁNA

Počas celého roka som sa zúčastňoval antifašistických podujatí, vrátane pochodu Bratislava bez náckov či vedeckých konferencií (Bratislava, Banská Bystrica). Slovensko v lete oslávilo okrúhle 70. výročie SNP - o to väčší dôraz som kládol na antifu. Napísal som na túto tému aj niekoľko článkov a v parlamente som viackrát varoval aj pred rastúcim fašizmom na Ukrajine. Kotlebu som v NR SR označil za fašistického magora, ktorý patrí do basy.

Za zmienku stojí moja letná pracovná návšteva Grécka, kde som mal výborné rozhovory s priateľmi z ľavicovej strany Syriza, ktorá – dúfajme – bude onedlho v Grécku vládnuť. Okrem protokolárnych podujatí sa svoje zahraničné cesty vždy snažím využiť aj na ľavicovú diplomaciu: naši veľvyslanci zo mňa musia mať radosť. 

S companeros zo Syrizy sme sa v Aténach bavili aj o možnosti preložiť moju knižku Späť k Marxovi? do gréčtiny. Syriza na čele s mladým a charizmatickým Alexisom Tsiprasom je veľká nádej pre Grécko aj pre Európu. Málokedy pri rokovaniach s partnermi cítim takú názorovú príbuznosť.

V máji som ako jeden z mála vládnych predstaviteľov z EÚ reprezentoval NR SR na medzinárodnej konferencii v Moskve, ktorú organizoval predseda ruskej Dumy Sergej Naryškin. Médiá už zo mňa medzitým vytvorili najväčšieho rusofila v parlamente a kopali do mňa hlava-nehlava. Už aby som sa konečne naučil aspoň čítať azbuku, keď už som vraj taký rusofil či dokonca ruský agent... Načo sa vôbec zapodievať ľudskou obmedzenosťou.


Keď mi francúzsky veľvyslanec oznámil, že ma vybrali do programu "nádejných lídrov", v rámci ktorého pozývajú do Francúzska mladých politikov z celého sveta, veľmi ma to potešilo. Je to česť. Program som si z tematického hľadiska mohol vybrať sám: zaujímal som sa o družstvá (na fotke som na návšteve Les Atelieres v Lyone), o 35-hodinový pracovný týždeň či o boj proti extrémizmu. Videl som aj fourierovskú falanstéru a hovoril s expertmi na okupáciu továrne LIP z roku 1973. Skvelá skúsenosť z revolučnej krajiny!

Nasledoval rozhovor s .týždňom, komentáre na Aktuality.Sk a viacero televíznych či rozhlasových diskusií o Rusku, v ktorých som kritizoval západný imperializmus. V parlamente som ex-premiérovi Dzurindovi kvôli Juhoslávii a Iraku povedal, že má na rukách krv. A na TA3 som označil amerického ex-prezidenta Busha, strojcu vojny v Iraku, za vojnového zločinca. Americký veľvyslanec neskrýval nadšenie...

Mimochodom, pravicový plátok .týždeň uverejnil rozhovor so mnou pod názvom Som marxista. Medzitým sa nad neomarxistom Blahom (navyše metalistom) zamýšľali aj v bulvárnom Plus 7 Dní. Povenovali sa mi aj v SME - dokonca som bol označený za Karla Marxa v národnej rade. V postkomunistickom Slovensku je label "marxista" zárukou budúcej kariéry - očividne stúpam do  politických výšin. :-) 

Konferencia v Moskve bola výborná, vystúpili predsedovia parlamentov z celého sveta, vrátane Argentíny či Bolívie. Účastníci sa prihlásili k mieru a odsúdili americký imperializmus. Som rád, že som mohol svojou cestou demonštrovať, že s Ruskom treba rozvíjať dialóg a spoluprácu, studená vojna nikam nevedie...  Žiadna vojna nikam nevedie! Mier! (A áno, tá socha za mnou, to je Karl Marx.)  

Tesne po návrate z Moskvy som sa stihol v júni zúčastniť Dúhového pochodu aj so svojou rodinkou, aby som podporil toleranciu a porozumenie. Nehlasoval som ani za konzervatívnu zmenu ústavy: počas parlamentného hlasovania som mal tú česť byť na prednáške slávneho libertínskeho socialistu Noama Chomského v Olomouci. Priam umelecký kontrast...

Splnil som si tohto roku viacero intelektuálskych snov. Stretol som Stiglitza, Espinga-Andersena, bol v Mondragóne či v múzeu Parížskej komúny. Ale najväčší zážitok bola prednáška jedného z mojich najobľúbenejších mysliteľov, Noama Chomského, ktorého kritike mediálnej manipulácie som venoval jednu kapitolu knižky Matrix kapitalizmu. Už predtým som si s ním písal, ale prvýkrát som ho videl naživo. Hovoril mi z duše...

Kaviarenských intelektuálov som svojimi ľavo-liberálnymi postojmi v agende LGBTI na chvíľku upokojil, no nasledoval letný článok na Novom Slove, kde som tvrdo zaútočil na „festival politickej piesne“ Pohoda a opäť som rozzúril celú slovenskú „kaviareň“.

Najskôr som bratislavskú pravicovú strednú triedu pošteklil kritickým komentárom o jej hodnotovej prázdnote (Bratislavské zápisky z podzemia), potom nasledoval spomínaný frontálny útok na Pohodu, na ktorej tohto roku freneticky viali ukrajinské vlajky a do politickej časti festivalu sa dostalo výlučne pravicové trio Kiska-Radičová-Hríb. Prosto, kortešačka: "Najväčší hudobný festival Pohoda je karnevalom militantného neokonzervativizmu, kde vejú vlajky štátu, ktorý kántri v občianskej vojne vlastných občanov a v ktorého vláde sedia zástupcovia neonacistickej strany. Na festivale sa negustiózne producírujú oligarchovia a skrachovaní neokonzervatívni politici, ktorých provinčné médiá glorifikujú na spôsob severokórejského Kima. Šíri sa kult osobnosti, rusofóbia a nenávisť. Mladí ľudia sú vo vytržení z korporácií, konzumu, vojen a prachov. Toto nepripomína Woodstock 1969, ale skôr Totenehrung 1933 v Norimbergu. Žiadne kvety vo vlasoch, žiadne hľadanie alternatív, žiadne ideály, žiadna rebélia. Len zmanipulované masy. Desím sa, čo za generácia prichádza... Toto proste nie je v pohode."

Sociálne siete pukali od zlosti, Kiskova mládež po Robertovi Ficovi našla nového triedneho nepriateľa a ja... ja som si užíval svoju pohodu. Útoky voči mne, hlavne tie neandrtálske, ma vždy nabíjali energiou a leto si prosto bolo treba užiť. :-)

Aj tohto roku som šiel na bratislavský Pride, tentoraz s celou rodinkou. Pretože rodina je to najdôležitejšie - áno, rodina, nie nenávisť. Podporili sme hodnoty tolerancie a rovnosti. A naštvali "konzervy"na čele s RKC. Fajn pocit! (Btw, hádate správne, na absurdné februárové referendum, ktoré je namierené proti ľudským právam menšín, rozhodne nepôjdem: nehodlám ponižovať slušných ľudí, ktorí nikomu neubližujú a "previnili" sa iba tým, že sú iní. Radšej by mali vypísať referendum, ktoré by RKC prikazovalo milovať blížneho svojho. Konečne.) 

HORÚCA JESEŇ: PROTI ZÁPADNÉMU IMPERIALIZMU

Po krásnej letnej dovolenke s rodinkou v Turecku (pravda, niet nad Chorvátsko!) a parádnom oddychu pri sledovaní futbalového šampionátu (nadchli ma Belgičania, sklamali Brazílčania, ale to asi každého) som na jeseň viackrát vystúpil v parlamente. Verejnosť zaujal najmä môj 45-minútový prejav o Ukrajine, kde som vyzval k realizmu a k zmiereniu s Ruskom. Myslím, že išlo o prelomový prejav, ktorý mi priniesol veľa priateľov a zrejme ešte viac nepriateľov... Ako keby som ich už sťa vyhranený ľavičiar na Slovensku už nemal dosť. :-)

V parlamente som okrem iného povedal: "Neverím tomu, že dnešný spor na Ukrajine sa dá uhrať pomocou zákopovej vojny. Myslím si, že keď budeme takúto zákopovú vojnu hrať ďalej a budeme ju hrať roky, tak budú len zomierať nevinní ľudia. Už dnes je v Ukrajine 3-tisíc nevinných obetí. A ja sa odmietam pýtať, že či to sú správni mŕtvi, alebo nesprávni mŕtvi. Odmietam. Sú to mŕtvi ľudia, ktorí mali byť živí. A zomreli preto, lebo Kyjev spustil protiteroristickú akciu namiesto toho, aby sa dohodol s východnými povstalcami. Toto je pointa sporu... Rusko možno morálne zasahuje do Ukrajiny, to áno. Ale to aj Západ zasahuje. A tváriť sa, že toto je čisto iba jednostranná hra Ruska, kde Západ je len obeťou, je proste číry ideologický nezmysel, číra báchorka, ktorú môžete rozprávať iba svojim deťom a aj to iba do určitého veku, lebo tie dospelejšie vám už proste neuveria. Svet nefunguje ako boj číreho dobra a zla. A nelieta tu žiaden Superman ani Batman, ktorý by zachraňoval to číre dobro, ako si niekedy asi bežný Američan myslí, že koná jeho prezident. Svet funguje na základe realistických záujmov, záujmov veľmocí, záujmov každého štátu... Rusko nikdy nedopustí, aby Ukrajina bola súčasťou západného bezpečnostného bloku, to si proste raz a navždy uvedomte. Ak si to neuvedomíte, budete s ním vždy len bojovať a viesť s ním vojnu, v ktorej budú nezmyselne umierať ľudia. Takto to proste bude."

Svoje pacifistické názory som prezentoval aj v Rádiu Expres a ďalších médiách. Ako sa ukázalo, slovenská verejnosť sa západnej vojnovej propagande obrátila chrbtom a moje argumenty mali ohlas: do oficiálnych postojov Slovenskej republiky sa dostala skepsa voči protiruským sankciám. Už dlho som nebol taký hrdý na Slovensko. 

Vždy, keď vystupujem v parlamente, hulákajú po mne poslanci z opozície. Asi najhustejšie to bolo počas môjho prejavu o Ukrajine. To bolo samé "ruský agent" a podobné kádrovanie. Dôvod? Nekopal som do Ruska a dovolil som si o vyvážený pohľad na geopolitický spor dvoch veľmocí. Nech si len opozícia po mne huláka, čo chce, vôbec mi to neprekáža, mám rád živú atmosféru. Aspoň ma vždy naštartujú. A tak to bolo aj teraz. Vojnovým štváčom som naložil, koľko sa zmestilo... Niektoré herečky v parlamente ma odvtedy ani len neodzdravia (ako bonus občas dostanem aj patetické odfrknutie či melodramatický posmešný povzdych): ja ako slušne vychovaný mladý muž samozrejme s úsmevom pozdravím každého svojho kolegu/kolegyňu a tak to bude aj naďalej.  

Okrem sporu o Ukrajinu čoraz viac rezonovala aj otázka transatlantického partnerstva TTIP: zúčastnil som sa viacerých konferencií, kde som túto obchodnú dohodu s USA označil za fatálnu hrozbu pre európsky sociálny a zelený model a varoval som pred kolonizáciou Európy americkými korporáciami. Vyzdvihol by som najmä Vratimovský seminár na pôde KSČM vo Frýdku-Místku, kde som stručne zhrnul, prečo mám problém s globálnym kapitalizmom a tzv. veselejším fašizmom. Bolo fajn po dlhšom čase opäť stretnúť významných ľavicových intelektuálov a kamarátov Oskara Krejčího, Ilonu Švihlíkovú či Jana Kellera. 

Na Vratimovské semináre sa vraciam veľmi rád. Sála plná ľavičiarov, výborná atmosféra, starí kamaráti. Ďakujem Karlovi Klimšovi za pozvanie! Len škoda, že som nemohol ostať dlhšie, plánoval som ostať celý víkend a aj s rodinkou si pozrieť Frýdek či Ostravu. Dorazili sme ešte v piatok večer po vyčerpávajúcej ceste plnej zápch a zdržaní, prácne som vypratal hore na druhé poschodie hotela všetky kufre, sadol som si s úľavou do kresla a presne v tej chvíli došla sms, že sa musím v sobotu vrátiť do Bratislavy na mimoriadnu schôdzu parlamentu... Ako z nejakej komédie. Takto to chodí, keď si človek robí plány. V sobotu ráno som ešte stihol odprednášať o alterglobalistoch a antiglobalistoch na Vratimovskom seminári a utekal som aj s rodinkou naspäť. Ostrava mi nebola dopriata. Snáď nabudúce. 

Koncom roka finišovali práce na novej knihe Európsky sociálny model – čo ďalej?, ktorej som editorom/spoluautorom a ktorá vyjde úvodom budúceho roka. Spoluautormi budú aj také ľavicové osobnosti ako Jan Keller, Michael Hauser či Michal Polák. V Prahe vyšla anglicky napísaná kniha Theory and Practice of the Welfare State in Europe in 20th Century, v ktorej som napísal kapitolu o filozofii sociálneho štátu. Potešilo aj ocenenie od Literárneho fondu, ktoré získala knižka Dejiny sociálneho a politického myslenia, do ktorej som prispel kapitolou o Rawlsovi a Nozickovi. Na Kluboch Nového Slova sme privítali aj ďalšie nové ľavicové knihy a otvorili mnohé kľúčové témy, najmä otázky budúcnosti EÚ, Ukrajiny a TTIP. Vo vzťahu k všetkým spomínaným otázkam sme počas celého roka veľmi príjemne spolupracovali s Edom Chmelárom – (ne)zvratný dôkaz, že ľavicoví intelektuáli sa spolu nemusia furt len vadiť. Klop-klop.

Jednu z konferencií o TTIP zorganizovala aj americká ambasáda. Treba uznať, že na rozdiel od slovenských médií na čele s Hríbom aspoň vytvorili vyvážený formát dvaja za, dvaja proti. Moderátorka síce nestranná rozhodne nebola, ale to by som chcel asi veľa. Nevadí, mám rád divoké a živé diskusie a už si ani neviem predstaviť, že by ma niekto z premotivovaných novinárov niekedy nechal dohovoriť vetu... Americkému veľvyslancovi som venoval knižku Späť k Marxovi?. Nepochybujem, že ho potešila. 
Na stránkach Nového Slova som ešte stihol privítať redakciu SME v kapitalizme a zablahoželať jej k mystickému zážitku s deregulovaným voľným trhom v podobe slobodného biznisu s Pentou. Opäť som zožal nehynúcu lásku od hlavného prúdu... 

BÚRLIVÁ ZIMA: PROTI TRANSATLANTICKÉMU PARTNERSTVU TTIP

Na konci roka som v Ríme na medzinárodnom fóre kritizoval TTIP, vyzval k zlepšovaniu vzťahov s Ruskom a obhajoval návrat k sociálnej dubčekovskej Európe, k družstevným robotníckym fondom, k demokratickému socializmu... Klasika: z jednej strany prejavy nadšenia, z druhej strany pretiahnuté tváre. Istota je jedna - hovorím, čo si myslím. A počúvajú všetci.

Aktívne som sa zúčastnil aj viacerých ľavicových konferencií, či už o postmarxizme, globalizácii, alebo kríze v strednej Európe. Najmä na posledne spomínanú novembrovú konferenciu vo Varšave nezabudnem... Ale to už je iný príbeh, raz ho rozpoviem.

V talianskom parlamente je úžasná atmosféra, ale summit eurovýborov sa vyvíjal príliš v konformnom duchu. Tak som to svojimi príspevkami trochu okorenil. Mám taký zlozvyk... Zastal som sa aj Srbov a vyhlásil som, že Slovensko nikdy neuzná Kosovo. Srbskí poslanci boli očividne potešení. Rovnako aj Švédi, keď som odkazoval na švédsky projekt robotníckych fondov odborárskeho intelektuála Rudolfa Meidnera. Pri prejavoch o TTIP a Ukrajine bol ohlas naprieč celou sálou.

Popri zahraničných cestách som zažil mnoho domácich politických zemetrasení, parlamentných hádok a vášnivých polemík na pôde eurovýboru, nielen o Ukrajine, ale aj o mojej srdcovej dani z finančných transakcií FTT (zdaňovanie finančných špekulantov) alebo o euro-americkom partnerstve TTIP. Ako to už v EÚ býva, sociálna FTT je v nedohľadne, kým neoliberálnu TTIP obhajuje celá Európska komisia. Nečudo, že EÚ sa teší rastúcej "priazni" obyvateľstva...

Som rád, že som si našiel čas aj na Kluby Nového Slova - kluby sú pre mňa intelektuálne útočisko. Je výborné, že na Slovensku pribúdajú mladí ľavicoví teoretici, o revolučnej kontrakultúre roku 1968 napísal knižku Lukáš Perný: spoločne sme ju na klube pokrstili. Zaspomínal som na Rudiho Dutschkeho a jeho "veľký pochod inštitúciami". Varoval som pred mediálnymi štvanicami proti nepohodlným ľavičiarom a pacifistom: v západnom Nemecku takáto štvanica v prípade Dutschkeho dopadla tragicky. Antikapitalistické aj libertínske hodnoty revolučného roku 1968 naďalej žijú a mne je cťou sa k nim hlásiť. Som rád, že v tom zďaleka nie som sám. Držím palce mladým ľavičiarom...

K mojej práci predsedu parlamentného výboru pre európske záležitosti patria aj pravidelné prijatia zahraničných politikov, tohto roku som takto prijal napríklad aj delegáciu z Iránu ohľadom zadržaných slovenských občanov. V roku 2014 som absolvoval aj desiatky rokovaní s veľvyslancami, diplomatmi, kolegami z iných parlamentov, predstaviteľmi odborov, družstevných asociácií, esperantistov či aktivistov z tretieho sektora (napríklad Inštitút ľudských práv). Ako vždy, špeciálne som spolupracoval najmä s jediným ľavicovým médiom na Slovensku, ktorým ostáva Nové Slovo na čele s Emilom Polákom. 

Počas celého roka som vyjadroval solidaritu s Kubou, Venezuelou a Palestínou. Okrem pravidelných stretnutí s veľvyslancami týchto progresívnych štátov som mal napríklad aj mimoriadne zaujímavé rokovanie s generálnym tajomníkom chávezovského integračného projektu ALBA Bernandom Alvarezom Herreom. No a potom mnoho iných, ale zasa, nemusím sem písať všetko, nech to Veľkému bratovi neuľahčujem... 

Tento rok som nadviazal mnoho zaujímavých kontaktov z Latinskej Ameriky, táto fotka je z rokovania s venezuelským politikom Bernardom. za skvelé stretnutia ďakujem najmä priateľom z Kuby a Venezuely. Viva la revolución!

Počas tohto roku som v parlamente predniesol tri zásadné prejavy, všetky v rozpätí 30-50 minút. Hovoril som o Ukrajine, Európskej únii a kritizoval som balkanizáciu slovenskej politiky. Popri tom desiatky faktických poznámok (minulý rok som si urobil terč z Osuského, tento rok som si vychutnával najmä Kaníka, naše priateľstvá to mimoriadne utužilo) a vystúpení na európskom a zahraničnom výbore. Niekoľko televíznych či rozhlasových debát, zopár interview, desiatky novinárskych dotazov, viacero služobných ciest a kilá administratívy na eurovýbore. Zaujímavé veci sa diali aj v prostredí Smeru, v klube sme mali viacero živých diskusií. 

Tento rok bol v politike doposiaľ najnáročnejší. Najmä v parlamente to medzi mnou a opozičnou pravicou čoraz viac prekypuje láskou a dobrotou... Našťastie, mám svoj metal: pred jedným z prejavov som si cestou do parlamentu v aute pustil "pecku" od Gamma Ray, kde sa spieva niečo ako "hey, dear colleague and friend, feel the flame" a potom som chrlil na opozíciu - človek si pomáha, ako vie :-)



Snažil som sa počas roka pravidelne otvárať témy antikapitalizmusociálneho štátu, ekonomickej demokracie a podpory družstiev, o ktorých som obšírne písal vo svojich knihách a venoval som sa im aj v 2013, ale tento rok bol chtiac-nechtiac predovšetkým v znamení dvoch otázok: Ukrajina a TTIP.
Tak to zrejme bude aj v ďalšom roku.

Budem ďalej bojovať za mier, rovnosť a sociálnu spravodlivosť. A ako inak: proti hlavnému prúdu, proti vojnovým štváčom, proti pravici. LA LOTTA CONTINUA!

Predsavzatie pre rok 2015? Tráviť viac času s rodinkou a byť čo najviac so synom Adamkom. Nuž a ďalej si uchovávať dobrú náladu - napriek primitívnym útokom od všetkých tých "absolventov Harvardu", ktorým ležím v žalúdku za svoje ľavicové názory. Žijem celý život v Bratislave: človek si zvykne. Napokon, čím viac blázni útočia, tým väčšia je moja istota, že robím správnu vec.

Jeden môj kamarát to vyjadril pomocou slávnej Gándhího myšlienky: "Najskôr vás ignorujú, potom sa vám smejú, potom na vás útočia a nakoniec vyhráte." Vraj už som v tretej fáze... Tak potom už ostáva len jedna: vyhráme. :-)

Ďakujem za podporu, priatelia! Úprimne si vážim každého humánneho človeka, ktorý sa nebojí kritizovať nespravodlivosť, aj keď tým stojí proti prúdu. VENCERÉMOS!

PS: Keep smiling :-)

5 komentárov:

  1. "...na absurdné marcové referendum, ktoré je namierené proti ľudským právam menšín, rozhodne nepôjdem..."

    az na to, ze to absurdne referendum, na ktore sa nema ist, bude vo februari

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Áno, pravda, vďaka za upozornenie na preklep. Dúfam, že som aspoň zmiatol pár ľudí, čo chceli ísť a takto to prešvihnú čakajúc do marca :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. I am Hwa Jurong, a Private Money Lender do you need a loan to start up business or to pay your bills and a corporate financial for real estate and any kinds of business financing. I also offer Loans to individuals,Firms and corporate bodies at 2% interest rate. I give out loan to serious minded people that are interested of loan if interested contact this email: hwajurong382@yahoo.com or hwajurong12@gmail.com

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Dobrý deň
    Veľmi vám ďakujem za váš záujem o moje reklamy!
    Som finančný konzultant skupina súkromných investorov.
    Moje finančné partnerov by chcel investovať v oblastiach pod všeobecného nehnuteľností, hotelov, priemyslu, financovanie projektov, ktoré sú menej pravdepodobné, že cez vaše vzťahy a vaše tajné.
    Sme otvorení dialógu a nadchádzajúce návrhy z vašej strany.
    munhoz.vagner64@gmail.com
    Aj pre vás.

    OdpovedaťOdstrániť