Prvý máj na Slovensku slávime nielen ako Sviatok práce, ale aj ako deň, kedy Slovensko v roku 2004 vstúpilo do Európskej únie. V tejto súvislosti som presvedčený, že náš vstup do Európskej únie bol rozhodujúcim historickým okamihom pre novodobé dejiny Slovenska a potvrdil, že Slovensko chce kráčať cestou mieru, humanity, ochrany ľudských práv a európskej solidarity.
Počas mimoriadnej schôdze, ktorú zvolala opozícia kvôli problému nezamestnanosti, som sa do diskusie zapojil viacerými faktickými poznámkami. Vyberám: "Keď citujete Thatcherovú, tak nezabudnite aj na to, že Thatcherová povedala, že nerovnosť je blahodarná pre spoločnosť. A to je vaša politika - nerovnosť. To vy oslavujete. Zvýhodňovať biznis a ponižovať normálnych ľudí... Ste hovorili, že vy pri tvorbe vášho programu ste si zavolali len biznismenov a vôbec vás nezaujímali názory odborárov, názory zamestnancov, však „iba biznismeni vytvárajú pracovné miesta“, prečo by nám záležalo na sociálnom zmieri. To je ten váš prístup. Preto hovorím, že nie ste ani kresťanský, ani demokratický, lebo toto nie je demokracia, toto je čistá, by som povedal, diktatúra biznisu, ktorú sa tu vy snažíte zaviesť... 
Čo je to všeobecný základný príjem? Je to nepodmienený štátny príspevok, ktorý od štátu mesačne dostane každý jeho občan, a to len z toho titulu, že je občan štátu. O všeobecnom základnom príjme sa na pôde západnej ľavice horlivo diskutuje už niekoľko desaťročí. Na Slovensku – ako to už býva – sme zasa o niečo pozadu. V súčasnosti sa spúšťa európska občianska iniciatíva, ktorá môže tento progresívny projekt dotlačiť až do Európskej komisie. Som presvedčený, že tento projekt by ľudia mali podporiť. Sám som tak urobil prakticky okamžite, ako som sa o tejto iniciatíve dozvedel.
V marci 1968 došlo k masakre obyvateľov vietnamskej dediny My Lai, ktorú má na svedomí americká armáda. Zomreli stovky nevinných ľudí. Dedina bola vyhladená. Tohto roku si pripomíname okrúhle 45. výročie tejto strašnej tragédie. O udalostiach z My Lai sa svet dozvedel až v roku 1969, no vojna vo Vietname už v roku 1968 vyvolala na západe vlnu odporu a bola rozbuškou pre študentské revolučné hnutie. Ešte vo februári 1968 stihla americká armáda zrovnať so zemou mestečko Ben-Tre. Pri tejto udalosti sa vyjadril jeden z vysokých predstaviteľov U.S. Army nasledovne: "Jediný spôsob, ako zachrániť Ben-Tre, je zničiť ho." Tisíce ľudí uhoreli po bombových a napalmových náletoch, medzi nimi ženy a deti.
Hugo Chávez bol demokraticky zvoleným prezidentom Venezuely. Väčšina občanov tejto krajiny mu viackrát po sebe vyjadrila svoju podporu. Dôvodom boli jeho sociálne programy (misie) či podpora družstiev. Dôvodom bolo prerozdeľovanie národného bohatstva krajiny (ropy) všetkým Venzuelčanom, najmä chudobným, bohatstvo, ktoré si predtým privlastňovala len hŕstka akcionárov nadnárodných koncernov. Chávez kládol dôraz na vzdelanie a zdravotnú starostlivosť. Peter Morvay, komentátor denníka SME, si myslí, že takáto ľavica nemá byť: nemá myslieť na chudobných, nemá hľadať alternatívy neoliberalizmu, nemá podporovať vzdelanie a zdravie pre všetkých. Obávam sa, že Morvay sa mýli. Venujem sa ľavicovej teórii dlhé roky a môžem komentátorovi denníka SME odporučiť jediné: nech sa radšej vyjadruje k pravici, ktorej ako pravičiar očividne rozumie lepšie. 
Šiesteho marca 2013 som svojmu kolegovi do Venezuely poslal kondolenčný list, aby som si uctil pamiatku Huga Cháveza, politika, ktorého som si vážil ako významnú ľavicovú osobnosť 21.storočia. Z Bratislavy odišiel list v tomto znení: Vážený pán predseda, s veľkým zármutkom som prijal správu o úmrtí pána prezidenta Huga Cháveza, ktorý bol dlhé roky nádejou pre politickú ľavicu v celom svete. Bol jeden z mála politikov, ktorí ponúkali progresívnu alternatívu neoliberalizmu. Vdýchol Latinskej Amerike nové sebavedomie a novú sociálnejšiu tvár. Preto si ho vždy budem úprimne vážiť a považovať ho za skutočného ľavičiara. 
Nedávno sa nad mojimi vyhranene antifašistickými názormi pohoršoval jeden známy, ktorý o sebe rád vyhlasuje, že je ľavičiar. Vraj, ako môžem kritizovať klerofašistický vojnový slovenský štát. Že čo som to za vlastenca. Vyvalil som na neho oči a spýtal sa ho, či nezošalel: Slovenský štát bol predsa obludný totalitný režim, ktorý posielal na smrť svojich občanov. V boji proti nemu umierali hrdinovia v Slovenskom národnom povstaní, vrátane sociálnych demokratov či komunistov. Pýtal som sa: ako môžeš byť ľavičiar a hlásiť sa k SNP a jedným dychom obhajovať Jozefa Tisa a fašistický Slovenský štát? Však to je taká schizofrénia, že by si mal vyhľadať odbornú pomoc. 
Nedávno som publikoval blog „Ľavičiari, starajme sa o ľudí, nie do ľudí!“, v ktorom som vyjadril znepokojenie nad niektorými ľavičiarmi, ktorí vyznávajú konzervatívne, až autoritatívne hodnoty. Niektorí takýto zblúdenci na môj blog reagovali a nestačil som sa čudovať, aké svojrázne politologické konštrukcie dokázali vyskladať. Očividne si bude treba zopakovať základné politologické delenia. Takže, poďme na to. 
Niekedy ma prekvapuje, nakoľko si ľudia pletú ľavicovú politiku s konzervatívnym paternalizmom. Ľavicová politika vždy bola o rovnosti a solidarite, a preto robila všetko preto, aby ľuďom zabezpečila rovné šance či už v občianskej, politickej, ale najmä v sociálno-ekonomickej oblasti. Preto bojovala za sociálny štát, ekonomickú reguláciu a prerozdelenie bohatstva od majetných k chudobnejším. Týmito krokmi ľavica prospievala aj hodnote slobody, pretože ľuďom dávala zlepšovaním ich sociálnej situácie reálne nástroje na využívanie svojich formálnych práv. 
Milý Adamko, prišiel si na svet šestnásteho januára do bielej zasneženej Bratislavy. V to prekrásne mrazivé slnečné poludnie som vďaka Tebe zistil, čo je to tá najkrajšia vec, akú človek v živote môže zažiť. Spolu s Tvojou maminou sme veľmi šťastní, že si zdravý a že sa Ti zatiaľ na svete ako-tak páči. Teda, ak takto možno chápať Tvoje prvé nesmelé úsmevy a občasný blažený výraz v tvári. Viem, synček môj, že mi ešte nerozumieš, ale chcel by som Ti aspoň naznačiť, do akého sveta si prišiel a čo Ťa v ňom čaká.
Siedmeho decembra 2012 so mnou redaktori denníka SME urobili interview. Na druhý deň bolo uverejnené v SME pod titulkom "Fico je najlepší ľavičiar v Európe, tvrdí Ľuboš Blaha". V rozhovore odpovedám na otázky vo vzťahu k mojej podpore ekonomickej demokracie (výrobnej samosprávy), progresívneho zdaňovania (75% daň pre "Haščákov"), zrovnoprávnenia sexuálnych menšín (LGBT), ale aj vo vzťahu ku každodennej politike (Fico, Počiatek, Chávez, komunisti atď.). Väčšiu časť z tohto rozhovoru pripájam:
Portál www.jetotak.sk mi v novembri 2012 uverejnil článok na tému registrované partnerstvá: "Mnohí (zväčša mladí) ľavičiari sa oprávnene pýtajú, prečo SMER-SD nepodporil registrované partnerstvá. Ako viacerí správne dodávajú: veď ide v celej západnej Európe o typickú sociálnodemokratickú agendu! Áno, je to pravda. Ochrana ľudských práv, vrátane práv menšín, je jednou zo základných programových cieľov sociálnodemokratických strán. 
Keď sa dnes bavíme o rušení rovnej dane, nejde o ekonomickú, účtovnícku otázku. V tom je omyl účtovníkov ako je pán Sulík a ďalší. Je tragédiou, že na Slovensku sa ťažké hodnotové otázky, ťažké morálne otázky prenechávajú na riešenie účtovníkom, „kalkulačkárom“ a je ešte horšie, že keď títo „kalkulačkári“ bez morálnej fantázie navyše majú pokazenú kalkulačku. Pokúsim sa zamerať na filozofickú, hodnotovú, morálnu rovinu, lebo práve o tom je otázka daňového nastavenia.
Pán kolega Sulík (SaS), ja som zdesený z vášho prejavu. Najskôr tu obhajujete gangstrov, ktorí robia daňové úniky, potom tu vrieskate na ministra ako nejaký hulvát. Ako čo ste týmto chceli povedať? Jediné čo malo zmysel vo vašom prejave bolo to, k čomu ste sa priznali, že v roku 2002 až 2006 ste naozaj pripravili raj pre tých najbohatších. Ste tu vytvorili daňový systém, ktorý bol úplne ideálne šitý na biznismanov, ktorí na ňom brutálne zarobili.Na jednej strane ste znížili im dane – im, nie chudobným ľuďom, im ste znížili dane. Potom ste rozpredali štátny majetok, sprivatizovali. Potom ste vykuchali štát ďalšími spôsobmi ako napr. tým, že ste zredukovali ochranu práce a opäť uľahčili podmienky biznismanom.
Vážená pani podpredsedníčka (Jana Laššáková, SMER-SD – pozn. red.), ďakujem za precíznu analýzu a najmä tú komparáciu so štátmi Európskej únie, ktorá jasne ukazuje, že Slovensko sa touto zmenou konečne posúva od banánového, latinskoamerického, polootrokárskeho režimu k tomu, čo je typické pre Európsku úniu, pre Európu - k sociálnej ochrane a k rovnováhe. 
Pán kolega Štefanec, priznám sa, absolútne nerozumiem tomuto trápnemu divadielku, čo tu teraz stvárate vy a vaši kolegovia. Politicky je to absolútne nedôstojné. Keby ste tu boli do nohy celá opozícia a kričali a bojovali za sporiteľov, chápem. No je vás tu dvanásť. Dvanásti apoštoli neoliberalizmu. To zostalo z dnešnej opozície. Gratulujem vám. To je tak niečo trápne, páni kolegovia. Naozaj si neviete ani zariadiť to, aby ste tu boli do nohy, keď vám tak veľmi záleží na týchto veciach. Je to očividne váš záujem, vaša veľká obštrukcia, dookola štvrtý deň hovoriť tie isté pesničky, dookola tie isté pesničky (Výkriky v sále.). Páni kolegovia, je to nedôstojné, je to trápne, je to smiešne.
Pán kolega Kaník, vaša dôchodková reforma, dnes už je to úplne jasné, bol jeden obludný neoliberálny experiment, ktorý dočista zlyhal. To bolo to sociálne inžinierstvo, o ktorom vy hovoríte. Sociálne inžinierstvo par excellence! Kde ho mali vo svete?! V Chile za Pinocheta, za fašistu. To je úžasné! V Argentíne za Menema. To už je len úžasný vzor! Pán kolega, tento neoliberálny experiment dočista zlyhal. Od počiatku bolo jasné, že tento experiment je maximálne nespravodlivý, pretože berie peniaze z prvého piliera - tam, kde sa mali rozdeľovať solidárne aj pre chudobných ľudí. A tým chudobným berie, aby dal do druhého piliera, kde si majú šetriť na svoje bohaté a lepšie dôchodky tí bohatí ľudia. No toto je už - vy ste hovorili slovo zlodej? - toto je zlodejina par excellence, pán kolega. Vy ste vykradli štát! To Gorila v porovnaním s týmto je len malinkým roztomilým zvieratkom.
Ďakujem pekne, pán podpredseda Európskej komisie (Maroš Šefčovič – pozn. red.), za váš príhovor a dovoľte, aby som silne ocenil najmä iniciatívu Európskej komisie, čo sa týka dane z finančných transakcií, takzvanej Tobinovej dane, ktorej cieľom je nielen prispieť ku konsolidácii, keďže, ako vieme, európske štáty naliali do finančného sektora za posledné roky veľmi veľa peňazí, ale zároveň cieľom je odradiť špekulatívny kapitál a finančných predátorov, ktorí vlastne stáli za krízou a stoja za tým, v akej finančnej situácii sa dneska Európska únia nachádza. Veľmi silne oceňujem túto iniciatívu. Na druhej strane sa pýtam, prečo Európska komisia zvolila spôsob zdaňovania ako kombináciu veľmi nízkej sadzby a širokého rozsahu. Tá sadzba je 0,1 % na finančné transakcie. Vzhľadom na to, koľko sme naliali do finančného sektoru, vzhľadom na to, čo spôsobil finančný sektor v dnešnom svete a naozaj, ako veľmi ovplyvnil životnú úroveň v rámci Európy, nezaslúžili by si byť zdanení viac?
Udelenie Nobelovej ceny za mier pre Európsku úniu je výborná správa. V kontexte európskych dejín som presvedčený, že EÚ si Nobelovu cenu za mier mimoriadne zaslúži. Stačí sa pozrieť len na ostatných 500 rokov. Za celé 16. a 17. storočie vládol v Európe mier iba 10 rokov. V 17.storočí zomrelo v tzv. tridsaťročnej vojne okolo 600 tisíc ľudí. Vo vojne o španielske dedičstvo v 18. storočí zomrelo ešte o 100 tisíc ľudí viac. V 19. storočí počas napoleonských vojen zomreli 3 milióny ľudí. V 20. storočí počas dvoch svetových vojen zomrelo dohromady vyše 90 miliónov ľudí, väčšina z nich v Európe. Nehovoriac o tom, že za ostatné storočia Európania krvavo dobývali územia po celom svete, či už v mene „križiactva“, kolonializmu alebo imperializmu. Skrátka, Európa v minulosti bojovala prakticky nepretržite, či už kvôli náboženstvu, územiu, trhom alebo ideológii.
