pondelok, 11. februára 2013

Prejav v NR SR: Prečo Slovensko potrebuje sociálny štát?

Keď sa dnes bavíme o rušení rovnej dane, nejde o ekonomickú, účtovnícku otázku. V tom je omyl účtovníkov ako je pán Sulík a ďalší. Je tragédiou, že na Slovensku sa ťažké hodnotové otázky, ťažké morálne otázky prenechávajú na riešenie účtovníkom, „kalkulačkárom“ a je ešte horšie, že keď títo „kalkulačkári“ bez morálnej fantázie navyše majú pokazenú kalkulačku. Pokúsim sa zamerať na filozofickú, hodnotovú, morálnu rovinu, lebo práve o tom je otázka daňového nastavenia.

Máme tu pred sebou stret dvoch ideológii, dvoch pohľadov na svet, dvoch svetonázorov. Jeden je ten ľavicový, sociálno-demokratický, ktorý sa opiera o skúsenosť povojnového západoeurópskeho typu, a teda o veľmi silný sociálny štát a veľmi silný sociálny zmier. To je prvý model, ktorý neskôr skúsim bližšie vysvetliť. Druhý model je model neoliberálny, ktorý vychádza z toho, že majme nízke dane pre bohatých, majme čo najmenší štát, minimálny štát a takto pritiahneme rôznych špekulantov a finančných predátorov a toto nám má zabezpečiť rast. No nie, takto to očividne nefunguje a aby som hneď na úvod ukázal, že toto delenie na dva modely má svoje jasné ekonomické empirické ukazovatele, spomeniem príklady štátov, ktoré patria do toho prvého modelu, do toho sociálno-demokratického, ktorý vychádza zo silného sociálneho štátu, kde je veľmi silná redistribúcia, kde sú progresívna dane (oveľa vyššie aké ide zavádzať na Slovensku naša vláda) a potom to porovnám so štátmi, ktoré dnes vo svete majú rovnú daň.

Majú civilizované štáty rovnú daň?

Začnem štátmi, ktoré majú rovnú daň. Kolegovia poslanci mi vyčítajú, že spomínam iba Trinidad a Tobago, tak spomeniem aj ostatné štáty, ktoré tento „zázrak“ majú: Albánsko, Bielorusko, Belize, Bosna a Hercegovina, Gruzínsko, Grónsko, Grenada, Guyana, Jamajka, Kazachstan, Kyrgyzstan, Macedónsko. Madagaskar, Maurícius, Mongolsko, Čierna Hora, Rusko, Svätá Helena, Saudská Arábia, Srbsko, Seychely, Trinidad a Tobago, Turkmenistan, Tuvalu a Ukrajina. Toto je zoznam štátov s rovnou daňou. Skrátka, „fantastické“ štáty. Plus spomeniem štáty, ktoré majú rovnú daň a sú v Európskej únii – opäť ten „výkvet“: Bulharsko, Estónsko, Maďarsko, Lotyšsko, Litva, Rumunsko. Čiže tri malinké pobaltské štáty a Rumunsko, Bulharsko. Toto sú vzory našej pravice.

A teraz pre ten kontrast spomeniem niektoré štáty, ktoré majú progresívnu daň. Zhodou okolností ide o štáty, ktoré tvoria prvé priečky z hľadiska kvality života vo svete a v Európe. Vymenujem ich teda v poradí podľa kvality života a spomeniem vždy najvyššiu sadzbu dane, akú v nich platia najbohatší. Prvé, Švajčiarsko – najbohatší platia 40, 5 %. Druhé, Nemecko - 45 %; tretie, Nórsko 55 %; štvrté, Spojené arabské emiráty (žiadne dane, majú ropu, vybavené); potom Nový Zéland (45 %), Švédsko (57 %), Kanada (32 %), Dánsko (55%), Austrália (28%), Rakúsko (50 %), Holandsko (52 %). Ďalej sú to Spojené štáty americké, bašta kapitalizmu, 35 %; Japonsko (50 %), Írsko (52 %), Slovinsko, mimochodom ďalší z postkomunistických štátov, 41 %. Potom je to Francúzsko, ktoré má teraz 41% a bude mať 75 %. Na ďalšom mieste z hľadiska kvality života je Izrael, potom ide Veľká Británia (50 %), Portugalsko (46 %) a dvadsiate miesto z hľadiska kvality života vo svete obsadzujú Španielsko a Belgicko (Španieli majú najvyššiu sadzbu dane 52 % a Belgičania 50 %). Len pripomeniem, že na Slovensku bude po daňovej reforme Ficovej vlády najvyššia sadzba dane pre fyzické osoby 25% a pravica tu vystrája, ako by mal nastať koniec sveta.

Banánové republiky a postkomunistické laboratóriá

Ak by teda niekomu nebolo jasné, odkiaľ berie slovenská pravica svoje inšpirácie, tak tu to má čierne na bielom. Švajčiarsko so 40 % daňami pre najbohatších nie je inšpirácia, ale pre Slovensko má byť podľa našej pravice inšpiráciou, ak nerátame rôzne „Trinidady“, prinajlepšom Litva. Pritom, porovnávať Litvu so Švajčiarskom z hľadiska kvality života, to je ako porovnávať Valentína Rossiho s Dežom Lakatošom z Dolných Orešan, čo si práve kúpil novú Babetu a prechádza ňou po dedine. To, naozaj, nemôže naša pravica ani len myslieť vážne, že chce, aby sme sa podobali na štáty, ktoré pri všetkej úcte zďaleka nemajú takú životnú úroveň ako povedzme Švédi, Nemci, Rakúšania a všetky tie štáty, ktoré by sme mali chcieť napodobňovať. 

Projekt rovnej dane, to je projekt, ktorý oslovil iba banánové republiky a postkomunistické laboratória, kde od zeleného stola veľkí „odborníci“ z Medzinárodného menového fondu, zo Svetovej banky a podobných neoliberálnych inštitúcií zavádzali v 90. rokoch tzv. šokovú terapiu. Najviac sa im to podarilo v Jeľcinovom Rusku, kde ľudia umierali od hladu. Pretože tým zničili akúkoľvek redistribúciu, akýkoľvek sociálny zmier. Keď hovoríme o kvalite života, asi nie je náhodou, že v krajinách, kde sú najvyššie dane pre bohatých, kde funguje naozaj redistribúcia, resp. prerozdelenie bohatstva od tých bohatých k chudobným, je najvyššia kvalita života. Kvalita života je meraná na základe jasných parametrov: zdravotná starostlivosť, rodina, komunitný život, bohatstvo, politická stabilita, istoty, klíma, geografia, zamestnanosť, politická sloboda a rodová rovnosť. To všetko majú na najvyššej úrovni štáty, ktoré my by sme chceli naozaj napodobniť, a teda západoeurópske štáty, ktoré sú našim vzorom. Naopak, vzorom našej pravice sú banánové republiky. Toľko z hľadiska základných empirických dát.

Kšeft pre bohatých

Teraz skúsim vysvetliť filozofické, hodnotové a morálne základy, lebo tie očividne diskusii o daniach chýbajú. Tu sa naozaj háda pán kolega Sulík a podobní politici cez technicko-účtovnícke argumenty, ktoré sú navyše nesprávne, ale absolútne tu chýba pochopenie pre morálne základy. Slovensko potrebuje sociálny štát a sociálny štát sa nedá odfinancovať tým, že budete brať iba chudobným a tým, že oslobodíte bohatých od daní. To pravica spravila. Najbohatší platili na Slovensku pred rokom 2004 oveľa vyššiu daň ako platia dnes. Oni na tomto kšefte brutálne zarobili. Toto bol kšeft (a teraz neviem, či ho vymyslel pán Sulík, pán Mikloš alebo iný babrák), kšeft, ktorý tu pomohol jedine bohatým. A oslabil všetkých ostatných. Pretože bez peňazí od bohatých ľudí nie je možné odfinancovať sociálny štát, nie je možné odfinancovať verejný sektor, nie je možné dať väčšie platy učiteľom, väčšie platy lekárom, väčšie platy zdravotným sestričkám, policajtom, sudcom, atď. Nie je to možné. 

Keď sa dnes ľudia sťažujú na slabú kvalitu verejného sektora na Slovensku, tak sa sťažujú na to, čo spravili páni z pravice, pretože oni oklieštili štát, vykastrovali štát a dnes tu máme dôsledky týchto javov. Preto je na Slovensku taký zlý život. Preto sa nenachádzame na prvých priečkach kvality života. Preto sa tam nachádzajú štáty, ktoré majú progresívnu daň. Ja som naozaj šťastný, že rovná daň bude zrušená a že na Slovensku opäť vraciame sa do Európy k progresívnym daniam. Pamätám si na rok 2004, kedy kolegovia neoliberáli z pravice zavádzali rovnú daň, ako sme s kamarátmi krútili hlavami, nechápajúc, ako môžeme napodobňovať banánové republiky a odvracať sa od starého dobrého európskeho sociálneho modelu. Nikto tomu nerozumel. Títo blázni, títo ideologickí fanatici tu zaviedli niečo, čo proste nikde nemôže fungovať, lebo štát nie je ufinancovateľný na základe toho, čo títo páni vymysleli. 

Redistribúcia v mene solidarity

A prečo chceme sociálny štát? Treba si zodpovedať otázku, čo je to sociálny štát a prečo vlastne vznikol. Sociálny štát sa dá definovať na základe troch základných prvkov. Pomôžem si teraz dánskym sociológom Gosta Esping-Andersenom a ospravedlňujem sa vopred pánovi Sulíkovi, ktorý je zakaždým veľmi nerád, že sa odvolávam na autority. On všetko vie najlepšie sám, no ja som zvyknutý na vedecké prostredie a vždy sa preto odvolávam na autority a na základe toho sa snažím analyzovať, komparovať a vytvárať si názory, zatiaľ čo to, čo robí pán Sulík, ja osobne považujem len za krčmové mudrovanie. Pokiaľ sa nevie odvolať na nejaké odborné analýzy, tak jeho mudrovanie ozaj nemá zmysel. 

Takže základné tri atribúty sociálneho štátu. Prvý základný atribút je redistribúcia, a teda prerozdelenie od bohatých ľudí k chudobným. Od tých, ktorí majú najviac k tým, ktorí nemajú. To je základom a deje sa to v mene jednej hodnoty, ktorú má dokonca pán Sulík aj v názve strany, ale ktorej očividne nerozumie - v mene hodnoty solidarity. Solidarita, to je, keď idú peniaze od silnejších k slabším, či už od bohatých k chudobným, alebo od zdravých k chorým, alebo od rodín bez detí k rodinám s deťmi, alebo od ľudí v produktívnom veku k ľuďom v neproduktívnom veku, k seniorom. To všetko je prejavom solidarity. A práve to sa snažíme my na Slovensku zaviesť prostredníctvom progresívneho zdaňovania. A nielen my, ale celá západná Európa, ktorá vie, čo robí, na rozdiel od našej pravice.

Dekomodifikácia v mene slobody

Druhou základnou črtou sociálneho štátu, ktorý tu chceme vybudovať, je pojem, ktorý asi pán Sulík nepozná, keďže si vystačí s vlastnými myšlienkami a názormi a nečíta, a teda pojem dekomodifikácia. Takisto je to pojem od Esping-Andersena. Koreňom tohto slova je komodita, resp. tovar. Esping-Andersen hovorí, že človek na trhu práce, pokiaľ by neexistoval sociálny štát, ktorý by mu ponúkal nejaké sociálny istoty, by bol čisto tovarom. Fungovalo by to tak, že zamestnancovi, ktorý je zamestnaný u dákeho podnikateľa, by sa, dajme tomu, stal nejaký úraz alebo by išiel do dôchodku, alebo čokoľvek, tak by ho proste ako pokazený tovar tento podnikateľ vyhodil. Pochopiteľne, spravil by to, pokiaľ by sa správal trhovo racionálne. Spravil by to. Tak isto ako, keď sa vám pokazí doma televízor alebo pračka, tak ho vyhodíte. To by spravil aj podnikateľ so zamestnancom. A jediný spôsob, ako mu v tom zabrániť, je existencia dobrého zákonníka práce a existencia sociálnej redistributívnej siete, ktorá ponúka tomuto zamestnancovi alternatívu. A teda mu pomáhala tzv. dekomodifikáciou. To znamená, že tohto zamestnanca zbavuje statusu tovaru na trhu práce. Ponúka mu alternatívy: dávky, PN-ku a rôzne iné sociálne benefity, ktoré sa dajú financovať len prostredníctvom daní od bohatých, pretože logicky tým, že zdaníte chudobných, asi nič nedostanete. Jedine prostredníctvom daní od bohatých. 

Pritom dekomodifikácia sa deje v mene hodnoty slobody, a to je ďalší pojem, ktorý má pán Sulík v názve strany a ktorému takisto nerozumie. Sloboda sa podľa britského klasického liberála Isaiaha Berlina delí na pozitívnu slobodu a na negatívnu slobodu. Negatívna sloboda, to je tzv. sloboda od štátu, od niečoho. To je sloboda „ne-zákaz“. To znamená: nezakazujme ľuďom, aby, dajme tomu, vlastnili veci, nezakazujme im hovoriť, čo chcú, atď. Sem patria väčšinou občianske práva a politické práva. 

Je bezdomovec slobodný?

Ale potom je tu aj pozitívna sloboda. Zmysel pozitívnej slobody vysvetlím na príklade: predstavte si situáciu bezdomovca pod newyorským mostom. Je slobodným v negatívnom zmysle slova? Je slobodný, veď žiaden policajt, žiaden sudca mu nebráni, aby si tam rozprestrel svoj kartón, alebo krabicu. Nikto mu nebráni, aby vlastnil deku, nikto mu nebráni v ničom. Je z hľadiska negatívnej slobody (od niečoho) maximálne slobodný. Dokonca, keď dostane zápal pľúc, nikto mu nebráni v tom, žiaden policajt, žiaden sudca, aby navštívil nemocnicu. Nikto. Navštívi nemocnicu, vystúpi výťahom pekne k ambulancii lekára, zaklope na dvere, to všetko môže. Nikto mu nebráni. Je slobodný. 

A potom dôjde na vyšetrenie a lekár mu povie: zaplať. A on nemá čím. Chýba mu pozitívna sloboda. A to je práve to, čo my chceme ľuďom dať. Slobodu pozitívnu. Slobodu, aby mohli reálne využívať svoje možnosti. Vy sa snažíte celú diskusiu o slobode zúžiť na to, aby sme ľuďom nezakazovali, ale my im musíme dať aj príležitosti a šance, aby reálne mohli mať dôstojný život. O tom je sociálna demokracia a o tom je sociálny štát. 

Sociálne práva v mene dôstojnosti

Treťou základnou hodnotou a vlastnosťou sociálneho štátu je, že každý sociálny štát sa pokúša napĺňať sociálne práva. A to je ďalší pojem, ktorý zneužíva pravica na Slovensku. Keď sa totiž hovorí o ľudských právach, ako sociálni demokrati nemáme na myslí iba občianske práva, aj keď aj tie si veľmi vážime a snažíme sa ich napĺňať. Rovnako, nemáme na mysli iba politické práva. Ale máme na myslí predovšetkým sociálne práva. Pretože sociálne práva dávajú ľuďom dôstojnosť. Ak niekto nemá čo do úst, darmo môže rozprávať v Hyde Parku svoje názory, darmo môže mať formálne právo na vlastníctvo, keď nič nevlastní. On potrebuje aj sociálne práva. To je napríklad právo na bývanie, právo na prácu, právo na dôstojnú mzdu, a teda právo na dôstojnú odmenu za prácu, právo na sociálne zabezpečenie, právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, právo na pomoc v chudobe, skrátka, práva, ktoré mu napĺňajú dôstojnosť. 

Tieto práva je možno zabezpečiť len tým, že redistribuujeme, a teda len tým, že bohatý sa vzdá časti svojho majetku, aby tu zavládol na Slovensku sociálny zmier. A práve toto slovenskí pravičiari odmietajú. Pritom je zvláštne, že to odmietajú, keďže patria či už ku konzervatívnemu krídlu alebo k liberálnemu krídlu pravicového myslenia. Pretože pravica takáto vždy nebola...

Konzervatívci a liberáli kedysi zavádzali sociálny štát

Koncom 19. storočia prišiel s projektom sociálneho poistenia autoritatívny konzervatívny politik Otto von Bismarck, ktorý nemal nič spoločné s ľavicou, prenasledoval sociálnych demokratov, zatváral ich kade ľahšie. Ale prišiel s projektom sociálneho poistenia. Prečo? Pretože potreboval sociálnu stabilitu. Za oknami sa mu búrili ľudia, štrajkovali, chceli robiť revolúcie, chceli zmeniť systém, ktorý bol maximálne nespravodlivý. Bismarck bol natoľko múdry politik, bol na toľko rozumný politik, že prišiel so zákonmi v oblasti sociálneho poistenia. Aj napriek tomu, že bol de facto asociálne monštrum. V roku 1883 nechal prijať zákon o úrazovom poistení, potom o zdravotnom poistení a v roku 1889 zákon o dôchodkovom poistení. A prakticky až kým neprišiel pán Kaník so svojou úžasnou „pinochetovskou“ novelou, v celej Európe fungoval systém, ktorý stavia na redistribúcii a na pomoci zraniteľným. A ako prvý s tým prišiel konzervatívny politik! Páni kolegovia z KDH by mali zbystriť. Prišiel s tým ako prvý konzervatívny, kresťanstvom ovplyvnený politik. Kam odvtedy došli naši kresťanskí demokrati, to je mi naozaj ľúto. 

Ďalší európski politici, ktorí zavádzali sociálne reformy, boli britskí liberáli. Tu by mal zbystriť pán Sulík. Áno, liberáli. Opäť možno pánovi Sulíkovi iba odporučiť, aby hľadal inšpirácie tam, kde sa hľadať majú, a teda v knihách a nie len vo svojej hlave, kde sa mu tvoria nejakým veľmi čudesným spôsobom „názory“. Britskí liberáli na čele s Herbertom Asquithom a Davidom Lloydom Georgom zaviedli tzv. liberálne reformy na začiatku 20. storočia (v rokoch 1907 až 1914) a tie zahŕňali sociálnu pomoc, sociálne poistenie a ďalšie progresívne momenty. 

Švédsky príklad

Ďalší príklad z histórie, ktorým si pomôžem, bude konečne aj zo sociálnodemokratickej dielne. Švédsko, 30. roky 20. storočia. Vtedy došla vo Švédsku k moci sociálnodemokratická strana SAP, ktorá vládla ďalších štyridsať rokov a neskôr ďalších dvadsať. Na čele tejto strany bol švédsky líder Per Albin Hansson, ktorý prišiel s koncepciou folkhemmet. Folkhemmet znamená v preklade domov pre všetkých ľudí. Per Albin Hansson sa snažil vytvoriť zo Švédska spoločnosť, ktorá sa bude k svojim členom a k jednotlivým občanom stavať tak, ako rodina k svojim deťom, rodina k svojim príbuzným: pomôže im, keď budú v núdzi a vytvorí rovnostárskejšie prostredie, aby neexistovala v spoločnosti iba džungľa, po ktorej volajú pravičiari. Nejde len o to, aby víťazili lepší, úspešnejší a aby všetko ostatné bolo akože trestanie. Ide o to, aby sme vytvorili spoločnosť, v ktorej sa oplatí žiť každému. Spoločnosť, ktorá je lepším miestom pre život. O to nám ide a o to išlo aj Per Albin Hanssonovi, švédskemu premiérovi v 30.rokoch.

Okrem toho, že Per Albin Hansson zaviedol progresívne zdaňovanie, o ktorom sa dnes bavíme a všetky formy solidarity, ktoré ďaleko presahujú morálnu fantáziu našej pravice, v roku 1938 sa mu podarilo niečo, čo prospelo neskôr aj všetkým ostatným západoeurópskym krajinám - podaril sa mu vytvoriť kompromis medzi predstaviteľmi kapitálu a predstaviteľmi práce. V tzv. salstjöbadenskej dohode sa podarilo dohodnúť, že zamestnávatelia sú ochotní prijať vyššie dane a na druhej strane im bola garantovaná sloboda podnikania. Tento kompromis potom pretrvával celé desaťročia a prakticky až do dnes pretrváva. 

Rozumiem, že vytvoriť takýto kompromis na Slovensku, kde dôjde hocijaký gadžo, dá si reťaz na trh, šušťáky a myslí si že za do zajtra zbohatne, je naozaj väčší problém. Ale preto treba trošku meniť tú spoločnosť. Pravicoví poslanci tu nemôžu neustále obhajovať gangstrov a tváriť sa, že obhajujú podnikateľov. Podnikatelia sú na Slovensku slušní ľudia, ktorí takisto vedia, že vďaka solidarite, sociálnemu zmieru a stabilite sa im bude podnikať lepši. Ale keď naši pravičiari v parlamente obhajujú jeľcinovské reformy, neobhajujú tým podnikateľov, ale obhajujú tým gangstrov.

Adenauer a sociálno-trhové hospodárstvo

Keď hovorím o historických príčinách vzniku sociálneho štátu, mohol by som použiť ešte jeden príklad z kresťanskej demokracie - Adenauer po druhej svetovej vojne. V tom čase bolo Nemecko rozbité vojnou. Došli politici ako Adenauer a Erhard, obaja pravičiari a prišli s modelom sociálno-trhového hospodárstva. Opäť myšlienka solidarity, opäť redistribúcia, opäť progresívne zdaňovanie, ktoré je dneska v Nemecku na najvyššej úrovni 45 %. V tejto súvislosti sa nedá opäť neopýtať našich pravičiarov: čo vám toľko vadí na úbohučkých dvadsiatich piatich percentách na Slovensku? V každej civilizovanej západoeurópskej spoločnosti, ktorá je pre nás naozaj vzorom, platí progresívne zdaňovanie. 

Dúfam, že aspoň toľko uznajú aj naši pravičiari. A že uznajú aj to, že mnohé z tých reforiem, ktoré pomohli zvýšiť kvalitu života v týchto západoeurópskych spoločnostiach, mnohé z týchto reforiem zavádzali aj pravičiari. Ale to boli pravičiari úplne iného razenia ako sú tí slovenskí. Preto, keď slovenským pravicovým poslancom vyčítam, že sú to provinční neoliberáli, hovorím napríklad o tom, že v Európe sa o „flat tax“ (rovná daň po anglicky) ani nerozpráva. To pre nikoho nie je ani možnosť. Keď som sa bavil s pravičiarmi vo Francúzsku alebo v Nemecku, tak sa na mňa pozerali, že aká rovná daň a chytali sa za hlavu, že však to je absolútny nezmysel, aby platili tú istú sadzbu tí najbohatší a tí najchudobnejší, že to je úplný nonsens.

Prečo sociálny štát?

Prečo? Existujú štyri možné ospravedlnenia progresívneho zdaňovania alebo sociálneho štátu ako takého, čiže redistribúcie, prerozdeľovania a tak ďalej. Z toho jedno z nich je otvorenie ľavicové a zvyšné tri využívajú tak pravičiari ako aj ľavičiari. 

Prvé sa nazýva utilitarizmus. Utilitaristickú argumentáciu alebo utilitaristické analýzy využíva do veľkej miery aj neoklasická ekonómia aj liberálni ekonómovia. Utilitarizmus je prúd, ktorý vychádza z toho, aby sa v spoločnosti maximalizovali úžitky, pričom žiaden utilitarista morálne neskúma ako tieto úžitky prichádzajú na svet. Pre pána Matoviča je povedzme úžitok to, že si pôjde do opery pozrieť Rigoletto. Pre pána Kaníka možno to, že si poseká záhradu, pre pána Kuffu možno, že sa pomodlí, pre pána Viskupiča možno to, že pôjde na futbal, neviem. Každý má rôzny spôsob, ako dospievať k úžitkom. Utilitaristi len hovoria, že základom je, aby bolo čo najviac úžitku v spoločnosti, to znamená, čo najväčšia miera úžitku a do veľkej miery bohatstva. 

Utilitarizmus a princíp klesajúceho úžitku

Lenže, keď sa vychádza z toho, aby sme maximalizovali úžitok v spoločnosti, utilitaristi dospievajú k tzv. princípu klesajúceho hraničného úžitku. Klesajúci hraničný úžitok znamená, že platí, že čím má človek viac majetku, tým klesá úžitok z ďalšieho každého ďalšieho prírastku. Použijem príklad, ktorý používam aj pri prednáškach študentom. Predstavme si, že zajtra si v lotérii podá lós multimiliardár Bill Gates a podá si lós aj povedzme chudobnejší učiteľ na Slovensku. A predstavme si, že obaja zajtra vyhrajú milión eur. Bude mať táto suma pre nich ten istý úžitok? Nie, nebude. Chudobný učiteľ si vďaka tomu môže kúpiť ďalšie vzdelávanie, byt, môže do budúcnosti investovať peniaze, skrátka, sú to pre neho oveľa dôležitejšie, významnejšie peniaze. Bill Gates, ten si to ani nevšimne. To bude nejaká ďalšia cifra na jeho účte. On má dnes na účte 60 miliárd dolárov, takže tých milión euro si hádam ani nevšimne. Pointa je, že váha peňazí je rozdielna podľa toho, aký máte majetok. 

Tento poznatok využili utilitaristickí ekonómovia z Cambridgeskej školy, napríklad Arthur Cecil Pigou a prišli s teóriou rovnej obete, s teóriou rovného bremena. To znamená, že spravodlivé zdaňovanie je vtedy, pokiaľ prináša rovnú obeť daňovým poplatníkom. A rovná obeť daňovým poplatníkom je vtedy, pokiaľ je to zdaňovanie progresívne. Pretože tu rovnako platí logika princípu klesajúcej hraničnej užitočnosti: keď zoberiete chudobnému človeku aj len 200 euro, tak preňho to je veľký zásah do rodinného rozpočtu, ale keď zoberiete bohatému, aj ja neviem 75 %, takému bohatému ako je Bill Gates, ten si to síce všimne a zamrmle si, ale stále vie zvládnuť odfinancovať svoj život ďaleko, ďaleko, ďaleko lepšie ako ten chudobný človek. Preto, ak chcete byť reálne spravodliví, tak musíte dávať vyššie sadzby zdaňovania bohatým ľuďom. Ale to nehovoria ľavičiari, to hovorí utilitárna logika, ktorá je využívaná najmä v pravicových, keď už to tak zoberiem hodnotovo, pravicových ekonomických teóriách, či už je to neoklasická alebo neoliberálna ekonómia. Čiže utilitarizmus ponúka prvý spôsob, ako argumentovať v prospech redistribúcie.

Liberalizmus a Rawlsova teória spravodlivosti 

Druhý spôsob, ako argumentovať v prospech redistribúcie je – a tu zbystria kolegovia z SaS – prostredníctvom filozofie liberalizmu. Liberalizmus má totižto dve podoby. Prvá je tá, ktorej sa hovorí klasický liberaizmus, a ktorú kedysi zastávali myslitelia, ktorých si mimoriadne vážim, ako John Locke alebo Adam Smith. Tento druh liberalizmu odmieta väčší extenzívnejší sociálny štát a snaží sa apelovať na minimálny štát, na to, aby bolo čo najmenej daní pre bohatých ľudí a aby bolo čo najmenej redistribúcie. Z tohto potom neskôr prišla inšpirácia pre neoliberálnych filozofov, ktorí, ako napríklad Friedrich von Hayek alebo Milton Friedman alebo Murray Rothbart a tak ďalej, ktorí apelujú na to, aby v spoločnosti bolo čo najmenej redistribúcie, čo najmenej pomoci pre chudobných a čo najviac sociálneho darvinizmu, a teda aby sa úspešní netrestali a aby neúspešní skapínali bez pomoci ostatných. To je pohľad neoliberálov. 

Ale je tu aj druhá vetva liberalizmu, tzv. sociálny liberalizmus, ktorý apeluje práve na pozitívnu slobodu, o ktorej som hovoril. Najvýznamnejší filozof tejto vetvy liberalizmu je John Rawls. Ten napísal v roku 1971 knižku Teória spravodlivosti. Odvolával sa na metódu tzv. spoločenskej zmluvy, čo je typický spôsob argumentovania liberálov, že štát má zmysel a má oprávnenie existovať iba v prípade, pokiaľ je v záujme všetkých, a teda pokiaľ by boli ľudia hypoteticky schopní a ochotní podpísať spoločenskú zmluvu na jeho zriadenie. Čiže štát sa musí vyplácať naozaj úplne všetkým. John Rawls tento spôsob argumentácie využíva na inú otázku: na to, či by sa prostredníctvom spoločenskej zmluvy všetci členovia spoločnosti boli schopní dohodnúť na tom, čo to je sociálny štát, a teda na tom, ako spravodlivo prerozdeliť alebo rozdeliť statky. 

Ako sa férovo dohodnúť s Billom Gatesom?

John Rawls vychádza z toho, že keby sme tu mali medzi sebou Billa Gatesa a ten by sledoval iba svoje partikulárne racionálne egoistické záujmy a keby sme tu mali medzi sebou aj spomínaného chudobného učiteľa, ktorý by robil to isté, tak tí dvaja by sa v živote nedohodli na tom, ako spravodlivo rozdeliť spoločenské bohatstvo. Pretože jeden samozrejme bude hovoriť: načo ja potrebujem štát, načo mám platiť dane, som Bill Gates, kúpim si políciu, kúpim si súdnictvo, kúpim si vzdelávanie svojim deťom, kúpim si zdravotníctvo, atď. On ten štát naozaj nepotrebuje. On môže žiť vo svojej pevnosti a kúpiť si polovicu sveta. Ale chudobný učiteľ naopak potrebuje verejné služby, pretože nemá dostatočný príjem. Žiaľ, nemá dostatočný príjem na to, aby mohol odfinancovať zdravotné úkony, aby mohol odfinancovať svoj dôchodok, aby mohol odfinancovať vzdelávanie pre svoje deti, aby mohol odfinancovať svoj dôstojný život. Na to nemá peniaze a na to práve potrebuje kvalitný verejný sektor. 

Títo dvaja by sa nikdy nedohodli a John Rawls preto hovorí: vytvorme morálnu fikciu, ktorá navodí férové podmienky. Analogicky, aj keď ste na súde a dôjde vám tam trojnásobný vrah, takisto sa sudca nespýta trojnásobného vraha, „spáchali ste vraždu?“, vrah povie „nie“ a on ho pustí. Takto to nefunguje. Vždy tam musí byť ten proces nestranný, férový. A o toto sa snaží aj John Rawls, ktorý hovorí, že aby sme mohli férovo rozhodnúť v tej jeho fiktívnej morálnej spoločenskej zmluve, tak musíme zakryť všetky vedomosti, ktoré majú jednotlivci tzv. závojom nevedomosti. To znamená, že odrazu ľudia za závojom nevedomosti nebudú vedieť, aké majú kontá, koľko majú peňazí, nebudú vedieť, či sú černosi, belosi, či sú ženy, muži, či sú talentovaní, netalentovaní, či sú múdri alebo hlúpi, nebudú to vedieť. Len tak budú rozhodovať nestranne a férovo. Bill Gates nebude vedieť, že je Bill Gates a ani chudobný učiteľ nebude vedieť, že je chudobný učiteľ. Vtedy môžu obaja rozhodovať o tom, čo je a čo nie je spravodlivé – férovo. Keď má niekto konto, ako má povedzme pán Sulík, tak pochopiteľne rozhoduje spôsobom, že preferuje bohatých, že kope za pracháčov, ako mu zvyknem hovoriť, ale keď je niekto chudobný, tak má úplne iné záujmy.

Aj Smith a Keynes boli za progresívne dane

Čo myslíte, ako by sa racionálny človek, ktorý nemyslí na nikoho iného, iba na seba, rozhodol v tejto situácii, ktorú Rawls vymodeloval ako závoj nevedomosti? No, logicky, vžil by sa do situácie toho najznevýhodnenejšieho, toho najchudobnejšieho, lebo by si nebol istý, či po odkrytí nebude on práve ten najchudobnejší, tamten v najnevýhodnejšej polohe. Čiže, páni kolegovia, takto argumentuje liberál John Rawls. Podľa neho z tohto modelu vychádzajú dva princípy spravodlivosti. Prvý je princíp rovnosti slobody, rovné ľudské práva. V tom sa maximálne zhodneme, pravičiari aj ľavičiari. Druhý, tzv. slávny princíp diferencie hovorí, že spoločenská nerovnosť je prípustná iba pokiaľ prináša čo najväčší možný prospech tým najchudobnejším, tým najmenej zvýhodneným. Toto hovorí liberál. To znamená, že je nevyhnutná redistribúcia, to znamená, že je nevyhnutné progresívne zdaňovanie. A toto hovorí liberálny filozof, ktorý vychádza z individualistického modelu, že ľudia sú sebci, že sú egoisti. Z tohto vychádza a dospieva k obhajobe sociálneho štátu, pretože je inteligentný.

Ale dokonca aj iní liberáli – a tu spomeniem Adama Smitha – dokázali nájsť argumenty pre redistribúciu a pre spravodlivé zdaňovanie, to znamená pre to, aby bohatí ľudia platili vyššie dane. Adam Smith hovoril, že však títo ľudia majú oveľa viac čo chrániť ako chudobní ľudia. Keď máte nejaké obrovské statky, tak asi ich chránite a využívate viacej prostriedkov, aby boli chránené a oveľa viac sa vám zíde povedzme ochrana vlastníckych práv ako chudákovi, ktorý nič nemá. Chudobní ľudia štát potrebujú z tohto hľadiska menej ako bohatí. Bohatí potrebujú, aby tu štát udržiaval poriadok, ktorý im vyhovuje, aj ekonomický systém, ktorý im vyhovuje. Čiže boháči by mali bozkávať nohy štátu za to, že vôbec funguje systém, ktorý umožňuje ich bohatstvo.

Ďalší liberál: John Maynard Keynes. Aj ten hovorí o tom, že treba progresívne zdaňovať. Hovoril, že jediný spôsob, ako zabezpečiť zvýšenie agregátneho dopytu a rozhýbať tak ekonomiku, je vytvoriť progresívne zdaňovanie a to znamená, že motivovať chudobnejších, tí nech majú nižšie dane, aby viacej kupovali a bohatší, ktorí majú oveľa väčšiu motiváciu šetriť a sporiť a nemusia toľko konzumovať, tí pochopiteľne môžu mať aj vyššie dane, pretože z hľadiska rozhýbania ekonomiky je to výhodnejšie. To bol Keynesov argument.

Komunitarizmus a vzájomná pomoc

Ďalšia ideológia, o ktorej budem hovoriť, sa nazýva komunitarizmus. Nie komunizmus, komunitarizmus. To je konzervatívna ideológia. Komunitarizmus hovorí – a tu by možno súhlasili aj kresťanskí demokrati, ktorí by mali byť inšpirovaní práve týmto druhom filozofovania –, že darmo sa budeme odvolávať na rôzne racionalistické konštrukcie, aké používajú práve liberáli, naopak, podľa komunitaristov sa musíme radšej odvolávať na to, čo je vlastné každej konkrétnej kultúre. Na to, čo je medzi ľuďmi typické. Keď medzi ľuďmi funguje vzájomnosť a organická solidarita, keď si chcú naozaj vzájomne pomáhať, tak jedine toto môže byť základom nejakého širšieho projektu sociálneho štátu. Pokiaľ to ľudí nebude samých morálne viesť k tomu, aby pomáhali svojim blížnym a aby nasledovali morálne cnosti, tak sa v živote žiaden projekt sociálneho štátu nepodarí zrealizovať. 

Podľa komunitaristov, ako napríklad Michael Walzer, však v celej ľudskej histórii neexistovalo spoločenstvo ľudí, ktoré by nechalo umrieť od hladu svojich členov. Ľudia v sebe majú chuť vzájomne si pomáhať. Tu odporúčam knižky od Petra Kropotkina všetkým tým, ktorí obhajujú sociálny darwinizmus a ktorí hovoria o tom, že máme navzájom súťažiť, súťažiť a súťažiť a tí najsilnejší zvíťazia. Človek, a vôbec ľudský druh, dokáže prežiť len vďaka spolupráci, len vďaka vzájomnej spolupráci. Nebyť toho, že by sme spolu spolupracovali, tak také niečo, akože človek dokáže skrotiť leva alebo tigra neexistuje, to sú silnejšie zvery. Ale my vďaka spolupráci, vďaka tomu, že sme rozumné bytosti, iba vďaka spolupráci a deľbe práce sme pánmi tvorstva, ak to tak môžeme povedať. Iba vďaka tomu. 

Deľba práce musí byť fér

Lenže táto spolupráca, táto deľba práce sa musí predsa vyplácať všetkým. To je pointa sociálnej demokracie, že nie je možné, aby, povedzme, dnes, keď trh vyhodnotí, že bude dobré, keď nejaký výpočtový technik alebo napríklad manažér, teraz bude zarábať päťtisíc, šesťtisíc, sedemtisíc či desaťtisíc euro mesačne a keď dnes trh zároveň vyhodnotí, že zdravotná sestrička má zarábať tristo euro, tak tá bude zarábať tristo euro. Ako je možné, že v rámci deľby práce neexistuje férové rozdelenie zdrojov?, pýtajú sa komunitaristi. Ako je to možné? Ako môžu naši pravičiari s týmto žiť? Že sestrička, ktorá celé dni tvrdo pracuje, zarába tristo euro a že nejaký výpočtový technik, ktorý nech takisto celé dni tvrdo pracuje, zarobí trinásťtisíc euro, povedzme?

Deľba práce musí byť férová. Ako to vyzerá, keď to prestane baviť tie chudobnejšie zložky obyvateľstva, to možno vidieť vždy, keď sú štrajky. Tam si zrazu aj bohatší uvedomia, ako veľmi sú na nich závislí. Uvedomia si, že keď sú napríklad učitelia v uliciach, nemajú kam dať svoje deti; že keď sú lekári v štrajku, nemajú sa kde ošetriť. Všetci závisia na týchto ľuďoch, pretože keby nebolo deľby práce, každý jeden človek by sa musel naučiť operovať, musel by si každý deň nájsť čas pre vzdelávanie svojich detí, skrátka, nájsť si čas na všetko, čo dneska zabezpečuje deľba práce. Ale ako je možné, že bohatší ľudia pritom nie sú ochotní pustiť zo svojich peňazí, aby odfinancovali práve tieto služby, ktoré tak nevyhnutne potrebujú? A tvária sa, že ich to nezaujíma. Sociálny darwinizmus: „ja som úspešnejší, nechcite ma trestať!“. Toto je proste absurdné!

Aj sociálna náuka cirkvi je proti neoliberalizmu

Takže toto je argument komunitaristov, že tu funguje v spoločnosti niečo, ako vzájomná ľudská pomoc a bez toho sa každá spoločnosť rozpadne a bude tu nestabilita a tá nestabilita neprospeje ani tým podnikateľom.
Čudujem sa našim predstaviteľom kresťanskej demokracie, že sa nenechajú inšpirovať práve spôsobom argumentácie, ktorý využívajú aj komunitaristi, t.j. odvolávať sa na nejakú kultúru alebo na náboženstvo. Sociálna náuka cirkvi vyprodukovala toľko pápežských encyklík, že je vôbec ťažké si ich zapamätať, ktoré všetky do jednej tvrdia, že ľudia si majú pomáhať, a že štát má byť na strane slabších. To je slávna zásada „priorita práce nad kapitálom“, ktorú v encyklike Laborem exercens pretláčal Ján Pavol II., že štát má pomáhať zástupcom práce, a teda zamestnancom, pretože zástupcovia kapitálu, a teda tí bohatí, si vedia pomôcť sami. To bol jeho argument. 

Naša kresťanská pravica by mala čítať Rerum Novarum, Quadragesimo Anno, Laborem Exercens, Centesimus Annus. Sociálna náuka cirkvi je absolútne proti neoliberalizmu. Čokoľvek si naši kresťanskí demokrati prečítajú od Jána Pavla II. – a verím tomu, že naša kresťanská pravica autoritu Jána Pavla II. uznáva o dosť viac, než ja ako ateista –, zistili by, že tento človek by nikdy nesúhlasil s takými zverstvami, ako je zastavenie redistribúcie prostredníctvom „flat tax“ a podobne. To je proste niečo, čo tu nemá čo robiť. Podľa kresťanstva to tu nemá čo robiť.

Neomarxizmus a triedne záujmy

No a posledná ideológia, o ktorej budem hovoriť a ktorá je naozaj ľavicová, je neomarxizmus. Neomarxizmus obhajujem vo svojej knižke Späť k Marxovi?, no preto, aby som neprezradil pointu práve v dnešnom príhovore, nechám na kolegov z opozície, aby si ju prečítali, pán kolega Sulík im ju s radosťou požičia, keďže ju má doma v knižnici a nečíta ju, ako ma informoval. Neomarxizmus každopádne veľmi silne pripomína moderný liberalizmus a spomínanú rawlsiánsku argumentáciu, len dôležité je, čo hovoria marxisti, a to je opäť to, na čo chcem upozorniť, že ľudia sú podľa marxizmu rozdelení na triedy, na skupiny ľudí, alebo na sociálne skupiny podľa príjmu a podľa ich spoločenského a najmä ekonomického postavenia. A tým pádom ľudia, ktorí sú chudobnejší, majú celkom iné objektívne ekonomické záujmy, ako ľudia, ktorí robia, povedzme, dajaký biznis a ktorí sú bohatší. 

Podľa neomarxistov platí – a to je absolútne legitímna téza z hľadiska všetkých významných západoeurópskych a amerických univerzít –, že objektívne záujmy zamestnávateľov sú také, že chcú znižovať náklady, že chcú čo najnižšie dane, že chcú čo najnižšie mzdy pre zamestnancov, aby ušetrili a tak ďalej, aby mali čo najvyšší zisk. Objektívne záujmy zamestnancov sú naopak, aby mali čo najväčšiu ochranu práce, čo najvyššie mzdy a tak ďalej. Logicky sa tieto záujmy nedokážu sami od seba zladiť, preto tu existuje niečo ako kolektívne vyjednávanie a tak ďalej. Čo hovoria neomarxisti, je, že pokiaľ sa sami ľudia, pokiaľ sa sami zamestnanci, pokiaľ sa sami chudobní ľudia nepostavia za svoje záujmy, tak im nikto nič zadarmo nedá. Preto existujú rôzne nátlakové akcie. Preto existujú rôzne spôsoby politickej reprezentácie, aby niekto pomohol aj týmto chudobným a má to robiť sociálny štát. Pán Sulík to v živote sám od seba nespraví. Ale nielen preto, že má málo morálnej fantázie, ale aj preto, lebo jeho objektívne záujmy, záujmy podnikateľa, biznismena sú úplne iné, ako záujmy chudobných ľudí. Žiaľ, je to tak. Bez sociálneho štátu, bez sociálnejších politikov títo ľudia nikdy nič nedostanú. A jediný, kto im môže niečo dať, je sociálna demokracia. Pravica im nikdy nič nedá. Tá myslí iba na podnikateľov.

Nová pravica tu vytvorila divoký východ

Ako som sa však snažil demonštrovať, ani pravica zďaleka nie je taká antisociálna, akú ju spravili pravičiari na Slovensku. To, čo reprezentujú naši pravičiari, je takzvaný prúd Novej pravice, ktorá vznikla zhruba od 80. rokov a takými najznámejšími predstaviteľmi boli Margaret Thatcherová a Ronald Reagan. To bolo práve to krídlo pravice, ktoré dalo vzniknúť dvom subkategóriám, a to neoliberalizmu a neokonzervativizmu. A či už neoliberalizmus na Slovensku obhajujú kolegovia zo SaS (a teraz to naozaj nemyslím ako nejakú nadávku, „neoliberalizmus“ je normálny politologický termín), alebo kolegovia z SDKÚ, alebo či neokonzervativizmus tu reprezentujú kolegovia z KDH (žiaľ, keďže európska kresťanská demokracia je niekde inde), to všetko patrí pod takzvanú Novú pravicu. A áno, základné kréda Novej pravice sú minimalizácia štátu, liberalizácia, deregulácia a privatizácia. A áno, to u nás pravičiari robili. A robili to aj ďalšie banánové republiky. Ale nerobil to nikto na vyspelom Západe. To je práve tá pointa.

Aby som použil ekvivalent tomu, že kedysi existoval v Amerike takzvaný „divoký západ“, vy ste tu vytvorili „divoký východ“: že sa tu naozaj oplatí podnikať gangstrom, ale nie slušným ľuďom; že tu je veľmi malá miera redistribúcie, ktorá nás vyčleňuje zo základného mainstreamu, ktorá nás vyčleňuje z európskeho sociálneho modelu. A práve preto ja budem pravicu na Slovensku vždy kritizovať. A toto nie je naozaj iba otázka toho, že vláda potrebuje nazbierať peniaze do štátneho rozpočtu. Áno, potrebujeme aj konsolidovať, to je jeden z druhov argumentácie. No ja osobne by som trval na progresívnych daniach a na oveľa vyššej miere redistribúcie a podpory verejného sektora na Slovensku, aj keby sme nepotrebovali konsolidovať. Slovensko to bude potrebovať vždy, aby sa ľudia na Slovensku mohli mať lepšie, aby žili dôstojne. A teraz nemyslím iba jedno percento vyvolených, ale aby žili dôstojne všetci ľudia na Slovensku. A to je rozdiel medzi pravicou a sociálnou demokraciou.

Sociálny štát je aj v záujme slušných podnikateľov...

Ale opakujem: toto je projekt, ktorý je výhodný aj pre podnikateľov. Ono to asi nie je náhodou, že podnikatelia sa majú sami oveľa lepšie v Rakúsku, Nemecku, Belgicku a v takýchto štátoch a nehrnú sa do Rumunska, Bulharska, alebo do Trinidadu. Podľa logiky našich pravičiarov by už teraz mali byť všetci podnikatelia z Rakúska nasťahovaní v Bratislave. No nie sú. V Rakúsku podnikatelia normálne fungujú a dobre vedia, že sa im to viacej vyplatí fungovať aj ďalej v Rakúsku. 

Prečo? Pretože štát ich zbavuje obrovských externých nákladov. Štát im postaví diaľnice, ktoré by si v živote sami nepostavili. Štát im zabezpečí produktívnu pracovnú silu cez vzdelávanie, cez zdravotnú starostlivosť. Ono sa im to brutálne oplatí. A naši pravicoví poslanci sa sťažujú, že na Slovensku nevieme zabezpečiť taký kvalitný verejný sektor, kvalitné školstvo, zdravotníctvo. No za čo? Ako chcú spraviť Hollywood za 3,50€? To sa nedá. Musíte najskôr zozbierať peniaze od bohatých, aby ste ich mohli potom využiť a vytvoriť kvalitný sociálny sektor.

Trhová džungľa verzus domov pre všetkých

Čiže, na záver: je tu naozaj stret ideológií. Na jednej strane je tu džungľa, ktorú obhajuje pravica – silnejší víťazia, slabí nech skapú. A na druhej strane je tu sociálna demokracia, ktorá obhajuje víziu, ktorú kedysi pomenoval už Per Albin Hansson – folkhemmet. Aaby sme tu vytvorili domov pre všetkých ľudí, pre každého, aj pre tých slabších, aj pre tých menej úspešných, pre zamestnancov, pre učiteľov, pre lekárov, pre všetkých, ktorí dnes doplácajú na gangsterský kapitalizmus, ktorý tu vytvorila slovenská pravica.

Chceme, aby Slovensko bolo lepšie miesto pre život a aby sa Slovensko raz dostalo na prvé priečky kvality života, ale inak, ako progresívnym zdaňovaním a redistribúciou to nepôjde. A preto na záver zopakujem iba to, čo som povedal na úvod: som naozaj šťastný, že Slovensko ruší rovnú daň. 

(Článok je upraveným prepisom prvého plenárneho prejavu poslanca Ľuboša Blahu v Národnej rade Slovenskej republiky, ktorý odznel 4. 12. 2012 v rámci druhého čítania o vládnom návrhu daňovej reformy, ktorým sa ruší rovná daň na Slovensku.) 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára