utorok, 31. decembra 2013

Môj rok 2013: boj na štyroch frontoch

Je koniec roka, a teda aj čas bilancovať. Skúsim čo najstručnejšie zhodnotiť rok 2013 v politike z hľadiska mojich aktivít. V politike mám štyri priority, ktoré spája boj za sociálnu spravodlivosť, emancipáciu a ochranu tých najslabších. Moje priority vychádzajú z toho, čo som celý život obhajoval vo svojich filozofických knihách, politologických štúdiách a článkoch v Slove, a teda progresívny a demokratický socializmus. Som vyhranený ľavičiar a to bude navždy utvárať moju politickú činnosť. 

Po prvé – sociálna spravodlivosť a antikapitalizmus

Prvou prioritou je pre mňa sociálna a ekonomická spravodlivosť, z ktorej pramení moja kritika kapitalizmu, boj za väčšiu rovnosť a solidaritu, ako aj odpor ku konzumerizmu. V tomto duchu som sa snažil počas celého roka na európskych fórach aj v slovenskom parlamente otvárať otázky sociálnej dimenzie EÚ, Tobinovu daň (daň z finančných transakcií), ekonomickú demokraciu (kooperatívy, participatívne rozpočty, účasť zamestnancov na riadení podnikov) a nepodmienený základný príjem.

Popri tom som sa aj naďalej snažil oddémonizovať Marxa a moderné marxistické myslenie na Slovensku, či už vo vede alebo v politike. V parlamente som v rámci sociálno-ekonomických tém obhajoval posilnenie kolektívneho vyjednávania, oponoval som opozičným neoliberálom pri viacerých ideových polemikách, snažil som sa podporiť družstvá a projekt inkluzívneho zamestnávania, resp. sociálneho podnikania cez prostriedky z eurofondov. 

Na tému sociálneho štátu a európskeho sociálneho modelu som usporiadal veľkú vedeckú konferenciu v Bratislave za účasti slávneho českého sociológa Jana Kellera a ďalších významných odborníkov; tému sociálnej spravodlivosti a ľudských práv sme rozoberali aj s mojim kamarátom, známym americkým neomarxistom Rodney Pefferom na seminároch v lete v Bratislave, aj na svetovom filozofickom kongrese v Aténach spolu s Davidom Schweickartom. Boli aj neúspechy. Ten najväčší: nepodarilo sa mi v strane presadiť, aby sa dávky v hmotnej núdzi nepodmieňovali prácou. Budem sa naďalej snažiť zvrátiť trendy, ktoré vedú k trestaniu chudoby a dúfam, že do budúcnosti budem v tomto smere úspešnejší. 

Po druhé – proti imperialistickým vojnám

Druhou prioritou je pre mňa otázka medzinárodného mieru a odmietnutie imperializmu. Aj preto som kritizoval nemorálnu a nespravodlivú vojnu v Afganistane, ako aj plánovaný útok na Sýriu. Kvôli mojej kritike agresívnej vojny v Afganistane sa do mňa pustila pravicová tlač na čele so SME, čo ma len utvrdilo v tom, že bojujem za za správnu vec. Napokon, mediálna manipulácia nie je nič nové a píšem o nej už roky (napr. Matrix kapitalizmu), ale aj v politike sa na ňu snažím pravidelne upozorňovať a robil som tak aj tento rok, či už v televízii, na konferenciách či na Kluboch Nového slova. 

Čo sa týka zahraničnej politiky, na európskom fóre som otvoril kauzu odpočúvania európskych lídrov zo strany americkej tajnej služby NSA. Prijal som v tomto roku aj významnú delegáciu z Palestíny a vyjadril som jej solidaritu. Vzdal som v parlamente hold zosnulému Nelsonovi Mandelovi za jeho boj proti rasistickému režimu. Snažil som sa otvárať aj otázky chudoby vo svete a nespravodlivého rozdelenia bohatstva medzi bohatým Severom a utláčaným Juhom. Kritizoval som neoliberálnu globalizáciu, vrátane pretekov ku dnu, pokiaľ ide o sociálne štandardy pracujúcich. Upozorňoval som, že ľudské práva, to sú predovšetkým sociálne práva - najmä právo nežiť v chudobe. 

Bez čoho si svoju zahraničnopolitické priority neviem predstaviť, to je obhajoba socialistických režimov v Latinskej Amerike, predovšetkým Venezuely, Kuby, Bolívie, Ekvádoru, ale aj brazílskeho Porto Alegre a iných. Tak to bolo aj tento rok. Vyjadril som sústrasť Venezuele, že stratila Huga Cháveza, ktorý bol veľkou nádejou pre socialistické hnutie v celom svete. Pri viacerých príležitostiach som podporil Kubu, či už na zahraničnom výbore alebo vo svojich politických vyhláseniach. Viem, že ma za to budú antikomunisti nenávidieť (keby len za to), ale ja držím palce režimom, ktoré hľadajú progresívne cesty, ako sa vzoprieť neoliberálnemu kapitalizmu a revolučné postavy ako Che Guevara, commandante Marcos či Salvador Allende ma vždy budú fascinovať.

Po tretie – antifašizmus a tolerancia

Treťou prioritou sú pre mňa otázky tzv. kultúrnej ľavice, a teda otázky tolerancie, uznania a ochrany menšín, vrátane žien, ľudí s inou farbou pokožky či sexuálnych menšín, a aj preto som sa zúčastnil na blokáde fašistov v marci a dúhového pochodu v septembri. Vo svojich článkoch som kritizoval nenávistný konzervatívny nacionalizmus (v kontraste k otvorenému občianskemu vlastenectvu) aj autoritársky stalinizmus (v kontraste k neomarxizmu a k progresívnej radikálnej ľavici). 

Okrem nekompromisnej kritiky ľudáctva a fašistického vojnového štátu som pravidelne kritizoval aj nárast neofašizmu v Európe, „kotlebizáciu“ na Slovensku a napokon i nenávistný pastiersky list slovenských biskupov. V tejto súvislosti som sa pokúsil otvoriť otázku odluky cirkvi od štátu, čo – ako verím – do budúcnosti na Slovensku, najmä po nehoráznych politických kampaniach cirkvi, bude serióznou témou.

Aktívne som v strane presadzoval novelu, ktorá sprísňuje tresty za útoky proti sexuálnym menšinám, ako aj novelu, ktorá z príležitostných užívateľov trávy nerobí ťažkých kriminálnikov. Na eurovýbore som obhajoval európsku smernicu o 40% zastúpení žien vo vedení firiem, rodovú rovnosť som bránil aj v parlamentných polemikách so stredovekými tmármi. Všade, kde som mohol, som zdôrazňoval svoj antifašizmus a boj proti rasizmu. Budem to robiť vždy, je to moja najvyššia priorita. 

Po štvrté – za sociálnejšiu a demokratickejšiu EÚ 

Štvrtou mojou prioritou je európska federalizácia, a teda zbližovanie európskych štátov a perspektívne aj vytvorenie Spojených štátov európskych. V tomto duchu som pôsobil aj na eurovýbore, na národnom konvente o EÚ, na európskych fórach aj pri diskusii o daňovej harmonizácii v EÚ či o európskej prokuratúre. Ako som však vždy zdôrazňoval, jednotná Európa je pre mňa predovšetkým nástrojom na zvládnutie neoliberálnej globalizácie, a teda nástrojom za záchranu sociálneho štátu. 

Slovensko je príliš malé na to, aby dokázalo odolávať globalizačným tlakom, oslabujúcim sociálne práva našich zamestnancov, ako aj systém sociálneho zabezpečenia. Preto som zástanca silnej spoločnej Európy. Dnešná podoba EÚ je však neoliberálna a elitárska. Ja bojujem za úplne inú Európu – za sociálnu, progresívnu a zelenú Európu. Aj preto som podporil hnutie, ktoré sa začalo rodiť v Berlíne za účasti politikov, aktivistov a akademikov z celej Európy, hnutie AlterEurópa, do ktorého sa zapojili aj aktivisti z gréckej Syrizi, zo španielskeho hnutia Indignados či viacerí talianski sociálni demokrati. 

Na európskych fórach som spolupracoval najmä s francúzskymi kolegami, ktorých vízia budúcnosti Európy je v súčasnej EÚ najsociálnejšia, ale veľmi dobré vzťahy udržiavam aj so Škandinávcami, ktorých sociálny model je mi najbližší. Tohto roku som mal možnosť stretnúť sa a diskutovať o budúcnosti EÚ aj s viacerými významnými európskymi osobnosťami, vrátane francúzskeho prezidenta Francoisa Hollanda, predsedu Európskeho parlamentu Martina Schulza, nemeckého filozofa Axela Honnetha či bývalého eurokomisára pre rozširovanie Gűntera Verheugena. Obhajoval som aj politiku kohézie, vďaka ktorej na Slovensko plynú peniaze z Európy (národný záujem) a ktorá upevňuje solidaritu v EÚ (európsky záujem). 

Ako Slovo: radikálne a bez okolkov

Summa summarum: snažím sa do slovenskej politiky vnášať progresívne ľavicové hodnoty a obhajovať demokratický socializmus a toleranciu. Napokon, v mojej kancelárii mám zavesený obraz Alexandra Dubčeka, nášho slovenského velikána, ktorý dozerá na to, či za humanistický socializmus bojujem dostatočne... 

Nie vždy sa mi podarí presadiť to, čo chcem, ale jedno viem určite: budem za sociálnu rovnosť, ľudské práva a radikálnu demokraciu bojovať v politike aj ďalšie roky. A budem to robiť tvrdo a radikálne, slovom, bez okolkov. Pretože je tu príliš veľa neoliberálov a fašistov, ktorí prznia Slovensko a ja nemám vo zvyku ustupovať. Som rád, že sa vo svojom boji môžem spoľahnúť na Slovo, ku ktorému prechovávam úctu za to, že sa drží ľavicových pozícií aj napriek tomu, že v dnešnej dobe bujnie darvinistická pravica a agresívny neokonzervativizmus. 

Všetko dobré do nového roku 2014!

Do ďalších bojov vám, čitateľom Slova, želám všetko dobré a nech je rok 2014 lepší, než tie predošlé. Pravda, ja osobne tento rok nedokážem zatracovať. V tomto roku som totiž zažil to najkrajšie vo svojom živote, keď sa mi narodil môj malý Adamko, takže rok 2013 pre mňa osobne tým najkrajším v mojom živote – mám úžasnú rodinku a to je to najdôležitejšie. Želal by som toto šťastie všetkým, ktorí sa milujú – všetkým bez ohľadu na ich sociálne postavenie, farbu pleti či sexuálnu orientáciu. 

Vraj preto vyznávam „kultúru smrti“. Nemyslím si to: celý život bojujem za lepší život pre ľudí, ktorých kapitalizmus zbavuje dôstojnosti, sociálnych práv, odcudzuje ich a ponižuje. Milióny kvôli tomuto systému umierajú od hladu, zatiaľ čo hŕstka vyvolených sa topí v bohatstve. Kultúrou smrti je kapitalizmus. A vo mne má oddaného nepriateľa. 

PF 2014, priatelia!

(Článok pôvodne vyšiel 31. 12. 2013 na portále NoveSlovo.Sk.)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára