Slovenská
pravica akoby konečne pochopila, že jej extrémistická neoliberálna ekonomická
politika bez akéhokoľvek sociálneho rozmeru, je nielen európskym unikátom, ale
aj postupnou cestou na smetisko dejín. A tak si odrazu okázalo vstupujú do
svedomia, menia lídrov, hľadajú „sen“. Celá táto sebareflexia však prebieha iba
na povrchnej rovine ľúbezných hesiel a sloganov. Vo vnútri pravica ostáva tak
isto asociálna a bezhodnotová, aká bola aj v minulosti. Stačí si
porovnať abstraktné politické frázy a konkrétne postoje.
