Rozhovor o spravodlivejšej spoločnosti - pokračovanie

Všetci dnes žijeme v akomsi matrixe, v ktorom naše sny a ašpirácie, názory a presvedčenia, túžby aj obavy ovládajú reklamné agentúry, masmédiá, vyškolení experti na zábavu, organickí intelektuáli, politici a pod. A tí sú všetci tak či onak prepojení s tým, čo v skutočnosti vládne – kapitál. Funguje to jednoducho. Ľudia potrebujú veriť, že svet je lepší? Pustíme im romantický príbeh. Že chcú mať nádej, že nebudú večne chudobní? Vymyslíme lotériu s jackpotom nevídanej peňažnej hodnoty. Že neveria politikom? Poslúži nám usmievavá profesorka. Že sa cítia ubití a frustrovaní? Dáme do telky nejakého úbožiaka, na ktorom sa budú môcť smiať, aby sa cítili lepšie. Že nechcú stále len bojovať, súťažiť a vnímať všetkých naokolo ako súperov a rivalov? Všade podprahovo vsunieme, že je to tak správne, prirodzené a nevyhnutné. A tak ďalej, a tak ďalej. Dá sa tomu vyhnúť? Nie. A v tom je to čaro modernej „demokracie“.

Interview vyšlo na webovej stránke Škola života – Hľadanie duchovnej cesty. Pýta sa Milan Rusko, odpovedá Ľuboš Blaha.

Kapitalizmus verzus socializmus

Pozrime sa na vec takto: Zdroje na planéte sú obmedzené. Či sú to suroviny alebo pôda, priestor alebo ľudská práca. Naopak potreby, záujmy a túžby človeka akoby boli veľmi vysoké. Tento konflikt zdrojov a túžob môžeme riešiť dvojako: Buď sa všetci uskromníme a budeme sa o zdroje deliť solidárne alebo si nejaká skupina povie: My sa nechceme deliť, pretože chceme viac a viac a tak zavedieme súťaž. Tí, ktorí sú šikovnejší, budú mať viac a tí ostatní nech živoria. Z toho prvého vzniká socializmus, z druhého súčasne vládnuci kapitalizmus. Dal by sa aj takto charakterizovať základný rozdiel medzi nimi?

Správne si vystihol, že vymedzenie potrieb je jednou z kľúčových otázok akejkoľvek teórie spravodlivosti. Všetky komunistické vízie počítajú s tým, že ľudia budú mať uspokojené svoje potreby. Podľa kritikov však práve toto diskvalifikuje komunizmus ako utópiu, pretože na uspokojenie všetkých potrieb nie je dosť zdrojov.  Najmä ak v dnešnej konzumentskej dobe majú ľudia stále viac a viac túžob, čomu sa nemožno čudovať, keď každodenne čelia masívnemu marketingovému teroru zo strany reklamných agentúr. Lenže to, po čom túžia, nie sú potreby. Je to len chorobná posadnutosť nakupovať. Ak sociálna spravodlivosť vyžaduje, aby mali ľudia naplnené všetky svoje potreby, neznamená to, že majú dostať všetko, čo im hrdlo ráči. Naopak, konzumentský charakter modernej spoločnosti a neustály ekonomický rast dovedie celú planétu skôr či neskôr do záhuby. Píšem o tom viac vo svojej prvej knihe Sociálna spravodlivosť a identita. Je nevyhnutné sa uskromniť, nie preto, že skromnosť je cnosť, ale preto, že je to nevyhnutnosť pre udržanie života na planéte. Mali by sme sa prestať zaoberať otázkou neustáleho rastu a ekonomického rozmachu. My dnes nepotrebujem viac zdrojov. Zdrojov je dosť, len sú zlé rozdelené. Keby sa dnes svetový majetok rozdelil všetkým ľuďom na svete úplne rovnomerne, každému by podľa oficiálnych prepočtov pripadlo asi 15 000 eur. Skupinka ultra-miliardárov by na tom stratila, všetci ostatní by získali. Darwinistická ideológia dnes vyhovuje len hŕstke ľudí, tí však majú takú moc, že vnucujú svoj pohľad na svet všetkým ostatným, či už prostredníctvom médií, šoubiznisu, masovej kultúry alebo občianskej spoločnosti. Aj preto sa dnes mnohým ľuďom zdá, že kapitalizmus je systém, ktorý odráža ľudskú prirodzenosť. Ak by to tak naozaj bolo a našou prirodzenosťou by bolo vykorisťovať iných ľudí, vyvršovať sa na slabých a bezmocných, ignorovať ľudské utrpenie, utláčať a ponižovať svoje okolie, tak potom oficiálne vyhlasujem, že ja nie som človek. Pretože mne vadí chudoba a ľudské utrpenie. Nedôstojné životné podmienky iných ľudí považujem za ponižujúce, no nielen pre tých ľudí, ale aj pre mňa. Ponižuje ma, ak musím žiť v spoločnosti, ktorá toleruje nerovnosť a chudobu, hoci má prostriedky na jej zmiernenie či elimináciu. Čiže odpoveď na tvoju otázku: socialista, resp. ľavičiar je ten, kto považuje za prirodzené, aby mali všetci ľudia uspokojené svoje základné potreby, a teda aby mohli viesť dôstojný život. Ak si k tomu nedokážu pomôcť sami, musí im solidárne pomôcť spoločnosť. Kapitalista, resp. pravičiar je ten, kto stratil vieru v človeka aj v spoločnosť.

Motivácia k práci

Samozrejme otáznym zdrojom zostáva ľudská práca, pretože v nej sú skryté obrovské rezervy. Pri dobrej motivácii človeka a pri dobrej organizácii práce môže byť práca veľmi efektívna, tvoriaca veľké aj nové veci. Naše kapitalizmom presiaknuté médiá nás učia, že jedinou správnou motiváciou práce je túžba mať viac, zarobiť. Je to správna motivácia? Alebo sú aj lepšie motivácie, prečo pracovať a zvyšovať efektivitu práce?

Ak je potrebné motivovať ľudí k práci vidinou finančnej odmeny, určite táto odmena nemusí mať podobu „zlatej bane“ a môže byť dosiahnutá aj v relatívne egalitárnej spoločnosti. To však moderní ideológovia nikdy nepripustia. Prečo? Pretože jeden z hlavných pilierov ideológie trhu je pojem motivácie. Ideológovia tzv. Novej pravice tvrdia, že ak by nebolo obrovskej nerovnosti, ľudia by nemali motiváciu pracovať. Jedine ak chudobný človek čelí perspektíve ešte väčšej chudoby, nezamestnanosti a smrti hladom, iba vtedy dokáže pracovať a podávať lepšie výkony. Tak nejako znejú ideologické rečičky neoliberálov. Preto chcú znižovať ochranu práce a odbúravať sociálne istoty pre ľudí. Vraj chcú vyššiu flexibilitu trhu práce a vyššiu produktivitu. Paradoxne, keď sa bavíme o tom, ako motivovať bohatých, neoliberáli už odporúčajú niečo úplne iné. Už to nie je perspektíva chudoby alebo schudobnenia, ale je to väčší zisk, čo má motivovať majetných ľudí. A preto sa im znižujú dane a odbúravajú sociálne obmedzenia na tvorbu zisku. Už Nietszche kedysi vravel, že existujú dve morálky – jedna pre pánov, jedna pre plebejcov. Tento princíp je hlboko zakorenený v ideológii kapitalizmu. Pritom je úplne jasné, že motivácia k práci nie je podmienená udržiavaním systému, ktorý plodí na jednej strane vyhladované a zúbožené rodiny robotníkov a na druhej strane nenažratých snobov a milionárov. Alebo máš pocit, že ja, ty, tvoj brat, tvoja sestra, tvoj otec, mama, že nikto z tvojho okolia by bez motívov osobného zisku nikdy nič neurobil? Veď ľudia sa bez ohľadu na zisk a osobný prospech starajú o svoje deti, pomáhajú susedom, darujú krv, stavajú nemocnice, opatrujú starých rodičov, pomáhajú v núdzi, zachraňujú, utešujú, maľujú, spievajú, športujú, blogujú, atď. Pre neoklasickú ekonómiu je človek, ktorý sa neriadi iba svojimi inštrumentálnymi záujmami niečím anomálnym. Lenže potom platí buď to, že každý človek je anomáliou, alebo že anomáliou je neoklasická ekonómia. Život je omnoho zložitejší, než sa ho snažia vnímať liberálni ekonómovia. Obyčajná šička z Detvy vie podľa mňa o živote a ľuďoch viac, než všetci ekonomickí analytici z komerčných bank a hayekových inštitútov dohromady. 

Zdravotníctvo

Máš nejaký výstižný pojem na dnešné zdravotníctvo? Farmaceutické firmy ponúkajú lekárom provízie za predpisovanie ich liekov, na vlastné náklady organizujú pre lekárov konferencie sťaby dovolenky. Záujmom farmaceutického priemyslu a jeho zisku nie je človek vyliečený a zdravý, ale človek čo najdlhšie a najzložitejšie liečený a chorý. Nie je to už organizovaný zločin blízky genocíde?

Kým vo viacerých sférach spoločenského života je motív zisku niečím neprirodzeným a nepekným, v zdravotníctve je motív zisku niečím absolútne obludným a neakceptovateľným. To však nič nemení na tom, že sféra zdravotníctva najlepšie ukazuje, kam kapitalizmus smeruje. V tejto sfére by mala byť hodnota solidarity niečím úplne prirodzeným. Základným princípom je pomôcť zranenému či chorému človeku, a to podľa toho, akú má potrebu, nie aký má majetok, zásluhy či spoločenské postavenie. Aj preto je zdravotníctvo chápané ako najtypickejší verejný statok, pretože keby sa o zdravie staral trh, tak by nebolo v racionálnom záujme podnikateľov vyberať si „nerentabilných“ pacientov. Príklad: súkromné zdravotné poisťovne. Takáto poisťovňa ti nepoistí chorľavú starenku, zato vyšportovanému mládencovi, ktorý raz do roka zakašle, znesie aj modré z neba, len aby ho získala ako klienta. Pochopiteľne, ide jej o zisk. Preto všetky rizikové skupiny končia v štátnej poisťovni. A čuduj sa svete, štátna poisťovňa, ktorá financuje všetky drahé onkologické liečby, najťažšie choroby a akútne prípady, je v strate! A súkromné poisťovne sa sťažujú, že im bývalá vláda zobrala možnosť vytvárať zisky zo svojich zdravučkých klientov. Absurdné! Ale toto je len najaktuálnejší príklad, základom je, že zdravie nemožno vnímať ako tovar, lenže práve tak sa stále častejšie začína vnímať. Ale môžeme sa čudovať? Prečo by sa mal kapitalizmus zastaviť práve pred bránami nemocnice? V povojnovej ére bol zo sféry zdravotníctva motív trhu a zisku vytlačený vďaka silnému sociálnemu štátu. Kto udrží tieto motívy mimo sféry zdravotníctva v dnešnej dobe, keď je štát účelovo označovaný za zdroj všetkého zla. Neoliberálna filozofia zlikviduje verejné zdravotníctvo, rovnako ako aj celý sociálny štát. Za pár desaťročí tu máme kapitalizmus 19.storočia v plnej paráde, so všetkým, čo k nemu patrí – platené školstvo, platené zdravotníctvo, žobráci, epidémie, nerovnosť a hlad. Ale zaujíma to dnes niekoho, keď v H&M vyhlásili akciové ceny na nový tovar?

Ekonomická demokracia

Dnes sa veľa hovorí o slobode a demokracii, ale málokto si uvedomuje, že sloboda končí za bránou firmy. Zamestnanec musí poslúchať vedenie, je vydaný na jeho milosť či nemilosť. A zvlášť pokiaľ vonku zúri nezamestnanosť, je pracovník nútený podriaďovať sa. Kedysi, keď nebol internet, takým oknom do sveta bola televízia. Keď sa niekto sťažoval, že tam nedávajú dobré programy, zástancovia televízie hovorili: "Veď televíziu môžte kedykoľvek vypnúť." Ale to predsa nie je riešenie nedostatku slobody informácií v televízii. Až dnes, keď máme internet, vieme, čo je sloboda prístupu k informáciám, pretože až teraz si každý môže svoje veci zverejniť. Podobne aj zástancovia dnešnej slobody hovoria: "Veď zamestnanec si môže slobodne nájsť iné miesto alebo môže sám podnikať." To však nerieši otázku neslobody v zamestnaní. Čo presne pre Teba znamená pojem "ekonomická demokracia"? V čom ponúka človeku väčšiu mieru slobody, než súčasný systém?

Výborne podobenstvo na túto tému ponúka americký filozof Michael Walzer. Hovorí o meste Pullman, ktoré kedysi v 19.stotočí vybudoval podnikateľ menom Pullman. Keďže toto miesto prakticky celé vybudoval, chcel v ňom aj autokraticky vládnuť. Jeho argumentácia bola typicky pravicová – investoval som čas a kapitál, riskoval som, je to moja investícia. Samozrejme, nikto mu nedovolil autokraticky vládnuť mestu. Pýtam sa však, prečo mu niekto dovolil autokraticky vládnuť v továrni či firme? Ako je možné, že väčšinu svojich životov prežijeme v práci, kde panuje tvrdá diktatúra a našich slávnych „demokratov“ to vôbec netanguje? Ako je možné, že väčšinu nášho života je nám upieraná sloboda na pracovisku, no našich slávnych ideológov „slobody“ zaujíma iba sloboda kapitalistu na jeho súkromné vlastníctvo? Som presvedčený, že jediný spôsob, ako naplniť demokraciu a slobodu je zaviesť ekonomickú demokraciu, a teda výrobnú samosprávu aj do firiem a podnikov. Zamestnanci by mali byť výlučnými vlastníkmi podnikov. Oni by mali tvoriť správne rady a valné zhromaždenia a nie rôzni špekulanti a darmožráči. Ak sa niekto bojí o ekonomickú efektivitu, nech sa pozrie na hnutie „ozdravené továrne“ v Latinskej Amerike alebo na baskickú korporáciu Mondragón.

Riešením ekonomickej demokracie je zrejme systém podnikov spravovaných a vlastnených zamestnancami, čo nazývaš kooperativizmom. Je to niečo podobné, ako za socializmu bolo JZD Agrokombinát Slušovice? Hovorilo sa o tom, že je to kapitalizmus v socializme.

Kooperatívy fungujú po celom svete a fungovali aj u nás za socializmu, hoci najväčší rozmach zažil kooperativizmus v Titovej Juhoslávii. Je to spôsob spoločenského vlastníctva, v ktorom môže byť vlastník iba ten, kto pracuje v podniku. Napríklad v Modnragóne to funguje tak, že každý nový zamestnanec sa automaticky stáva aj vlastníkom firmy a namiesto výplaty dostáva tzv. preddavky zisku. Podľa toho, aké zisky očakáva Mondragón. Na konci roka sú tieto očakávania a odhady porovnané s realitou a keď sa firme darí, vyššie zisky sú vyplatené zamestnancom. Je to motivujúcejšie pre každého . Keďže sú vlastníkmi samotní zamestnanci, oveľa striktnejšie kontrolujú manažment a nie je možné hromadne prepúšťať ľudí či rozvrstviť príjmy tak, aby niekto mal nepomerne väčší zárobok než ostatní. Toto je podľa mňa jeden z možných spôsobov, ako organizovať výrobu spravodlivejšie aj efektívnejšie. Problém je, že žiaden kapitalista sa nikdy dobrovoľne nevzdá prosperujúcej firmy. Kooperatívy preto vznikajú iba tam, kde sa firma dostáva do úpadku a robotnícke rady ju prevezmú tesne pred defaultom. Viacerým sa napriek tomu podarilo pozviechať, no mnohým nie a potom sa vytvára dojem, že kooperatívy nemôžu fungovať efektívne. Opak je pravdou. Verím, že kooperativizmus je šanca pre budúcnosť, hoci všetko nevyrieši ani on.

Predstavme si dnešnú firmu, kde vedenie je ohľaduplné a kamarátske k zamestnancom. Nejednajú direktívne, ale úlohy si spolu vykomunikujú aj odmeny si spravodlivo rozdelia. A zamestnanci zase jednajú zodpovedne, akoby to bola ich vlastná firma, pracujú obetavo, ak je potreba, nežiadajú vysoké platy, ak nie je z čoho. Teda taká kamarátska spolupráca a dôvera. Môže byť takto fungujúca firma predzvesťou a náznakom kooperativizmu?

Zo systémového hľadiska je dôležitejšie, čo bude s takými ekonomickými mamutmi, ako sú nadnárodné korporácie, kartely a rôzne obrovské svetové firmy. Tam žiadna kamarátska spolupráca z definície existovať nemôže. Ak sa dnes aj obhajcovia súkromného vlastníctva odvolávajú na to, že ak niečo niekto vlastní súkromne, lepšie sa o to stará, tak nech sa pozrú na tieto molochy a nech sa zamyslia, aký už len vzťah k vlastníctvu má manažér na sedemnástej úrovni riadenia? Ako je teda možné, že tieto firmy pracujú efektívne, aj napriek tomu, že tam žiaden vlastnícky vzťah k svojmu majetku neexistuje? Odpoveď je jasná: vzťah medzi efektivitou a súkromným vlastníctvom je mýtus. Tieto firmy by mali byť vlastnené spoločensky. A ak to je len trochu možné, mali by byť transformované na systém malých kooperatív, v ktorých bude fungovať tá miera solidarity, o ktorej si hovoril vo svojej otázke.

Medzi jednotlivými firmami kooperatívne spravovanými by fungovala konkurencia a voľný trh? Nebol by to zase len boj o ovládnutie trhov? Nevznikla by nerovnosť? Nevznikli by zase monopoly?

Presne toto je problém, na ktorý narážajú mnohí teoretici demokratického socializmu. Áno, Mondragón je úspešný, hoci je kooperatívou. Aby však prežil, jeho úspech znamená aj to, že v Číne vykorisťuje robotníkov rovnako kruto, ako kapitalistické nadnárodné korporácie. Ako vidno, vznik kooperatív sám osebe nie je definitívnym riešením, je to len prvý krok. Kapitalistické prostredie musí byť nahradené väčšou spoluprácou a solidaritou. Niečo podobné sa deje v Latinskej Amerike, kde jednotlivé kooperatívy medzi sebou uzatvárajú zmluvy o spolupráci a solidarite. V tomto smere môže pozitívnu úlohu zohrávať aj štát, ktorý by reguloval nerovnosti a upravoval konkurenčné prostredie tak, aby nepohltilo celú spoločnosť. Podľa môjho osobného názoru sa časom vyvinie alternatíva aj voči trhu tovarov a služieb, no za daných okolností si viem predstaviť aj tento model – kooperatívy, regulovaný trh, participatívna demokracia a silný sociálny štát. Čiže – tzv. trhový socializmus. Píšem o tom viac v knihe Späť k Marxovi?.

Mediálna manipulácia

Mám skúsenosť, že ľudia okolo mňa sú dosť ovplyvnení tým, čo čítajú v médiách, akoby sa báli samostatne myslieť a chápať. Ty si napísal: "Mediálna manipulácia je jedným z oporných bodov kapitalistického systému a modernej demokracie. Pre inteligentných sa používa indoktrinácia a pre bežných ohlupovanie." Čo by si vtipného a pravdivého povedal na adresu tých, čo neprestávajú veriť propagande? Možno snáď tým, čo sú presvedčení o slušnosti, morálnosti, ohľaduplnosti a dobroprajnosti našej pravicovej neoliberálnej vlády?

Všetci dnes žijeme v akomsi matrixe, v ktorom naše sny a ašpirácie, názory a presvedčenia, túžby aj obavy ovládajú reklamné agentúry, masmédiá, vyškolení experti na zábavu, organickí intelektuáli, politici a pod. A tí sú všetci tak či onak prepojení s tým, čo v skutočnosti vládne – kapitál. Funguje to jednoducho. Ľudia potrebujú veriť, že svet je lepší? Pustíme im romantický príbeh. Že chcú mať nádej, že nebudú večne chudobní? Vymyslíme lotériu s jackpotom nevídanej peňažnej hodnoty. Že neveria politikom? Poslúži nám usmievavá profesorka. Že sa cítia ubití a frustrovaní? Dáme do telky nejakého úbožiaka, na ktorom sa budú môcť smiať, aby sa cítili lepšie. Že nechcú stále len bojovať, súťažiť a vnímať všetkých naokolo ako súperov a rivalov? Všade podprahovo vsunieme, že je to tak správne, prirodzené a nevyhnutné. A tak ďalej, a tak ďalej. Dá sa tomu vyhnúť? Nie. A v tom je to čaro modernej „demokracie“. Kým totalitné režimy udržiavajú stabilitu násilím a represiou, moderné spoločnosti, ktoré si hovoria, že sú demokratické, v prvom rade stoja na manipulácii a propagande. Metódy manipulácie skvele opisuje Noam Chomsky. Prečítajte si nejakú jeho knihu a zistíte, že z tohto matrixu sa len tak ľahko nezobudíme.