Môže marxista veriť v ľudské práva?
Ako je známe, marxizmus sa od svojho počiatku dištancoval od rétoriky ľudských práv a spravodlivosti, pretože v súlade s tézami historického materializmu odmietal samotný morálno-politický diskurz, ako aj individualistické východiská. Kategória individuálnych práv bola vždy doménou liberalizmu (až na výnimku, ktorá sa objavila v podobe utilitaristických verzií liberalizmu). Marx síce veľmi presvedčivo operoval s myšlienkou slobody, no nikdy ju - aspoň teoreticky - nespájal s individuálnymi právami. V praxi však bola situácia v marxizme odlišná. Ľudské práva totiž boli na západe jednou z hlavných tém marxistického politického boja.
Na tento rozpor sa pokúsili reagovať mnohí západní neomarxisti (najmä zo školy tzv. analytického marxizmu), ktorí sa pre ideu práv pokúsili nájsť miesto v marxistickom teoretickom aparáte. Neomarxisti si síce uvedomovali, že myšlienka práv bola často spätá s liberálnym individualizmom, prípadne s absolútnymi vlastníckymi právami a obhajobou triednych záujmov kapitalistov, no zároveň pripustili, že význam ľudsko-právnej argumentácie sa môže ukázať aj mimo kontext vlastníckeho individualizmu. Allen Buchanan argumentoval, že otázka ľudských práv je nevyhnutnou súčasťou riešenia takých problémov ako sú ochrana menšín v demokratickom procese, ochrana slobôd zo strany paternalistického štátu, zabezpečenie verejnej diskusie o sociálnej politike, atď. Tým, že marxizmus chápal ideu práv veľmi úzko ako predpoklad liberálnej obhajoby vlastníctva a individualizmu, nedokázal podľa Stevena Lukesa doceniť jej význam z hľadiska svojich vlastných zámerov. Lukes preto položil priamu otázku: „Môže marxista veriť v ľudské práva?“ Kladnú odpoveď na túto otázku položili viacerí humanistickí neomarxisti, predovšetkým analytickí marxisti Rodney Peffer, Kai Nielsen a Allen Buchanan.
Marxa spája s liberálmi hodnota ľudskej dôstojnosti
R. G. Peffer vo svojej teórii ponúkol kantovskú interpretáciu Marxa. S kantovskou tradíciou spája ideu ľudskej dôstojnosti, a práve v tomto momente nachádza spojivo medzi Marxom a Kantom. Kľúčové morálne hodnoty, ktoré Marx sledoval vo svojej teórii, boli podľa Peffera ľudská sloboda, komunita a sebarealizácia. Ako dodáva, všetky tieto tri kategórie mali pre Marxa morálny rozmer. V Marxovej teórii Peffer zároveň nachádza využitie aj pre myšlienku ľudských práv. Pokiaľ je Marxovo chápanie slobody odvíjané od myšlienky ľudskej dôstojnosti, Marx by mal pre úplnosť svojej morálnej teórie pracovať aj s princípmi spravodlivosti a konceptom ľudských práv. Ľudské práva totiž nie sú iba nejaké svojvoľné túžby či očakávania jednotlivcov. Ide o fundamentálne záujmy, bez ktorých je ohrozená samotná ľudská dôstojnosť, a teda aj sloboda jednotlivca.
Pokiaľ vychádzame z predpokladu priemerného nedostatku zdrojov, podľa Peffera musíme vždy pracovať s nejakou teóriou spravodlivosti. Marxizmus preto nemôže opomenúť túto problematiku. Aj keď ideál komunizmu predpokladá prekonanie stavu nedostatku zdrojov, socializmus takýto stav nepredpokladá a musí preto ponúknuť princípy distribúcie. Slovom, pokiaľ spoločnosť plní tzv. Humeove okolnosti spravodlivosti (zjednodušene ide o nedostatok zdrojov a nedostatok altruizmu), otázku distribúcie nemožno ignorovať. Peffer teda prijíma tri kľúčové predpoklady: po prvé, prinajmenšom v rámci socialistickej spoločnosti marxizmus musí nevyhnutne predložiť teóriu spravodlivosti, pretože čelí Humeovým okolnostiam spravodlivosti; po druhé, Marxovo dielo teóriu spravodlivosti aspoň implicitne obsahuje; po tretie, triedne záujmy ako také nemusia zákonite protirečiť myšlienke sociálnej spravodlivosti.
Právo na obživu ako najzákladnejšie ľudské právo
Peffera neuspokojilo Marxove socialistické kritérium „každému podľa jeho práce“, pretože ho považoval za nedostačujúce pre komplexnú teóriu spravodlivosti. Za východisko marxistickej teórie spravodlivosti teda zobral koncepciu slávneho amerického ľavicového liberála Johna Rawlsa, a tú sa pokúsil modifikovať v zhode s marxistickými hodnotami. Peffer vo všeobecnosti považoval Rawlsovu morálnu teóriu za kongruentnú s marxistickými hodnotami. Väčšinu klasických výhrad, ktoré voči Rawlsovi postavili neomarxistickí autori, považoval za dôsledok Rawlsových empirických presvedčení a nie morálnej argumentácie. Empirické predpoklady s Rawlsom nezdieľal (na rozdiel od Rawlsa je empirické hodnotenie kapitalizmu zo strany Peffera ďaleko kritickejšie), no jeho morálnu teóriu v zásade akceptoval (etické hodnoty, ktoré by mali viesť k reforme kapitalizmu alebo k jeho revolučnému nahradeniu, sú vo viacerých ohľadoch podobné).
Z hľadiska morálnej filozofie Peffer vytkol Rawlsovej teórii spravodlivosti iba štyri momenty: po prvé, Rawlsovej teórii spravodlivosti chýba garancia dôstojnej životnej úrovne pre všetkých občanov, ktorá by im zabezpečovala najfundamentálnejšie práva, a to právo bezpečnosti a právo obživy (ako možno doplniť, tu niekde by sa dalo nájsť využitie aj pre myšlienku nepodmieneného základného príjmu, s ktorou ale Peffer priamo nepracuje). Rawls totiž vo svojej teórii argumentuje prostredníctvom tzv. závoja nevedomosti: pýta sa, aké usporiadanie by si zvolili ľudia, ak by nevedeli, aké je ich majetkové zázemie, schopnosti, gender, farba pleti a pod. Ľudia by podľa Peffera garanciu základného živobytia určite zvolili, pretože za závojom nevedomosti by prirodzene nechceli riskovať, že sa ocitnú v pozícii človeka, ktorého životné podmienky mu nedovoľujú napĺňanie elementárnych životných potrieb.
Viac participácie, rovnosti a sebaúcty
Po druhé, Rawlsovej teórii spravodlivosti chýba v rovine princípov explicitné potvrdenie, že spoločnosť všetkým svojim členom zabezpečí nielen rovnosť občianskych práv a slobôd, ale zároveň aspoň približnú rovnosť hodnoty týchto práv a slobôd. To znamená, že tieto práva a slobody nebudú iba formálne (ako napríklad „právo“ bezdomovca vybrať si na nocľah priestor pod ktorýmkoľvek mostom v Bratislave), ale ľudia budú mať reálne príležitosti na to, aby svoje práva a slobody mohli napĺňať, najmä v oblasti politickej demokracie. V rawlsiánskej terminológii sa tomuto hovorí „hodnota slobody“ a tá musí byť podľa Peffera bezpodmienečne garantovaná, čím Peffer nepriamo mieri k posilneniu participatívnych demokratických mechanizmov (ako možno nad rámec Pefferovej teórie doplniť, obhájiť sa dá týmto spôsobom aj myšlienka participatívnych rozpočtov, t.j. priameho zapojenia občanov na rozhodovaní o verejných rozpočtoch, ako je to čiastočne realizované napríklad aj v Bratislave).
Po tretie, Rawlsov slávny princíp diferencie (zjednodušene, majetková nerovnosť je v poriadku len vtedy, ak z nej majú čo najväčší prospech tí najchudobnejší) je síce akceptovateľný, no musí podľa Peffera obsahovať striktnú klauzulu, že sociálno-ekonomická nerovnosť nemôže dosiahnuť taký rozmer, aby narušila sebaúctu znevýhodnených vrstiev spoločnosti. Inými slovami, aj v prípade, ak by mali chudobní ľudia zabezpečenú relatívne dôstojnú životnú úroveň, spoločenská nerovnosť nemôže presiahnuť úroveň, v ktorej by bola ohrozená ich sebaúcta. Peffer teda kladie silnejší dôraz na hodnotu rovnosti, ktorú dáva do súvislosti so sebaúctou jednotlivca
Nielen politická, ale aj ekonomická demokracia
Po štvrté, demokracia nemôže byť obmedzená iba na politickú oblasť, ale musí byť rozšírená aj na oblasť hospodárstva, vrátane sféry pracoviska. Rawlsova teória spravodlivosti teda musí byť doplnená aj myšlienkou tzv. ekonomickej demokracie, a teda výrobnou samosprávou. Zamestnanci musia mať možnosť svoje demokratické práva využívať aj na pracovisku, a teda musia byť férovo zahrnutí do rozhodovania, kontroly a rozdelenia ziskov. Podobné myšlienky o ekonomickej demokracii rozvíjali aj ďalší americkí ľavicoví teoretici: z politického hľadiska sa jej venoval Robert Dahl či Charles Lindblom, z ekonomického hľadiska sa ekonomickou demokraciou zaoberal napríklad David Schweickart, ktorému na Slovensku vyšiel preklad jeho knihy Po kapitalizme, ktorú predstavil aj v Bratislave a Prahe v roku 2011.
Pokiaľ prijmeme spomínané štyri úpravy, dospejeme podľa Peffera k marxistickej teórii spravodlivosti. V nej teda podľa Peffera možno akceptovať väčšinu Rawlsových záverov. Ako nadradený princíp spravodlivosti však nemožno prijať princíp rovnej slobody a občianskych práv, ale, naopak, princíp garancie dôstojnej životnej úrovne, a teda práva na elementárnu bezpečnosť a obživu. Čo sa týka druhej modifikácie, na rozdiel od Rawlsovho prvého princípu (rovnej formálnej slobody) Peffer hovorí nielen o formálnej slobode, ale aj o približne rovnej hodnote individuálnych slobôd. V rámci druhého Rawlsovho princípu Peffer akceptuje rovnosť príležitostí, no zároveň trvá na podmienke ekonomickej demokracie na pracovisku. Napokon, v rámci princípu diferencie Peffer striktne stanovuje, že sociálno-ekonomické nerovnosti nielenže musia byť čo najviac prospešné pre tých najmenej zvýhodnených, ale navyše nemôžu prerásť do rozmeru, ktorý by ohrozil sebaúctu znevýhodnených jednotlivcov.
Kompromis medzi liberalizmom a marxizmom?
Ako možno uzavrieť, Peffer vo svojej teórii spravodlivosti predpokladá zabezpečenie základných potrieb a ľudských práv pre všetkých jednotlivcov, no zároveň pripúšťa aj spoločenské nerovnosti, pokiaľ slúžia k najväčšiemu možnému prospechu znevýhodnených jednotlivcov. Pefferova teória je teda akýmsi kompromisom medzi liberálnym egalitarizmom a marxistickým humanizmom.
Pefferov posun oproti Rawlsovej teórii spravodlivosti možno považovať za korektný. Dá sa súhlasiť s tým, že garancia dôstojnej životnej úrovne musí predchádzať akýmkoľvek úvahám o pripustení sociálno-ekonomických nerovností. Zároveň sa dá súhlasiť s tým, že nerovnosť nemôže dosiahnuť také rozmery, aby ohrozila sebaúctu najmenej zvýhodnených jednotlivcov. To v zásade pripustil aj Rawls, no táto jeho požiadavka sa nikdy nedostala do znenia jeho princípov spravodlivosti. Niet dôvod pochybovať ani o správnosti Pefferovej požiadavky na približne rovnakú hodnotu politických slobôd, aj keď možno sformulovať pochybnosti o realizácii tejto požiadavky, pokiaľ pripúšťame sociálno-ekonomické nerovnosti v rámci princípu diferencie. Rovnako možno považovať za opodstatnenú aj požiadavku ekonomickej demokracie, ktorá sa ukazuje byť ako jedna z hlavných alternatív, ktoré voči kapitalizmu ponúkajú moderní ľavicoví teoretici, vrátane mnohých marxistov.
Peffer ako inšpirácia
Je tu však zásadný problém, ktorý stojí nad Pefferovou modifikáciou Rawlsovej teórie spravodlivosti. Možno sa totiž pýtať, prečo Peffer pripustil Rawlsov princíp diferencie? Ako z hľadiska spravodlivosti ospravedlnil sociálno-ekonomickú nerovnosť? Peffer tvrdí, že v záujme efektivity je možné obmedziť sociálno-ekonomickú rovnosť, ak pri tom neutrpí sebaúcta znevýhodnených. Možno sa však pýtať, či samotné pripustenie nerovností neprináša dôsledky, ktoré apriórne ohrozujú sebaúctu jednotlivcov. Alebo inak: možno v záujme efektivity pripustiť sociálno-ekonomickú nerovnosť a tváriť sa, že naďalej hovoríme o spravodlivosti? Podobnú námietku voči Ralwsovi a Pefferovi stanovil ďalší zo súčasných humanistických socialistov Kai Nielsen, ktorý s Pefferom prostredníctvom svojich kníh konštruktívne polemizoval.
V knižke Späť k Marxovi? sa tejto diskusii, ako aj ďalším významným myšlienkam Rodney Peffera do hĺbky venujem; v tejto chvíli mi ostáva len dodať, že Rodney Peffer patrí k najvýznamnejším radikálnym rawlsiánom, ktorému sa podarilo nájsť prienik medzi sociálnym liberalizmom a analytickým marxizmom, čím našiel aj využitie pre koncepciu ľudských práv v marxistickej filozofii. S Pefferom zdieľam viacero jeho záverov a považujem ho za jedného z najpresvedčivejších ľavicových filozofov dneška. Jeho význam ako politického filozofa potvrdzuje aj to, že na jeho myšlienky reagoval aj sám John Rawls, ktorý pripustil potrebu upraviť svoje slávne dva princípy spravodlivosti a doplniť ich tým, čo navrhuje Peffer, a teda nultým princípom zabezpečujúcim najzákladnejšie právo na obživu a živobytie pre každého. Pre slovenskú liberálnu a marxistickú inteligenciu je veľkou výzvou, že R. G. Peffer zavíta na Slovensko a bude v Bratislave diskutovať o základných sociálnych hodnotách. Možno to naštartuje diskusiu, ktorú Slovensko tak veľmi potrebuje: ako zosúladiť progresívne hodnoty marxizmu a progresívne hodnoty liberalizmu. Peffer ukazuje, že to možné je. Nechajme sa inšpirovať.
(Článok tvorí jedna z kapitol knihy Ľ. Blahu Späť k Marxovi?, ktorá bola autorom za účelom popularizácie upravená a doplnená a vyšla pôvodne v lete 2013 na portále Jetotak.Sk.)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára