V dňoch 20.-22. januára 2013 sa v priestoroch Európskeho parlamentu v Bruseli konala veľká medziparlamentná konferencia v rámci tzv. Európskeho parlamentného týždňa (European Parliamentary Week). Tento formát združuje poslancov z národných parlamentov EÚ, ako aj predstaviteľov Európskeho parlamentu, aby spolu diskutovali o ekonomických opatreniach a sociálnych otázkach v EÚ. Národnú radu Slovenskej republiky som na tomto zasadnutí reprezentoval ja ako predseda Výboru NR SR pre európske záležitosti a predseda Výboru NR SR pre financie a rozpočet Daniel Duchoň (SMER-SD). Vystúpil som s kritickými prejavmi, v ktorých som zdôraznil, že EÚ musí chrániť svoj sociálny model. Tu je ich znenie.
V EÚ dnes žijú dva národy: chudobní a bohatí
Ľudia na Slovensku i v celej Európe sú už unavení z inštitucionálnych sporov Európskej únie medzi národnými a nadnárodnými orgánmi a chcú, aby sa EÚ venovala sociálnej situácii. Súhlasím s tým, čo hovoria predseda Európskej komisie José Manuel Barroso a predseda Európskeho parlamentu Martin Schulz, že sme všetci na jednej lodi, ale problém je, že táto loď je rozdelená na hlavnú palubu a podpalubie. EÚ dnes ani tak nie je rozdelená na 28 národov, ale, ako kedysi povedal Benjamin Disraeli, sme rozdelení na 2 národy - národ chudobných a národ bohatých. Toto je hlavný problém EÚ, a preto treba posilniť sociálnu dimenziu EÚ a predovšetkým posilniť štáty voči trhom.
V tejto súvislosti by som rád spomenul konkrétny príklad obchodnej zmluvy, o ktorej sa aktuálne rokuje medzi EÚ a USA. Ak bude táto dohoda podpísaná v tej podobe, v akej sa dnes nachádza, vážne hrozí, že nadnárodné korporácie získajú pri tzv. mechanizme urovnávania sporov dominanciu nad štátmi. Vyzývam preto, aby sme nenechávali európsky sociálny model napospas globalizácii.
Slovensko ako dôkaz zlyhania neoliberalizmu
Základnou príčinou zlej sociálnej situácie na Slovensku, ako aj vysokej nezamestnanosti, je chybná politicko-ekonomická stratégia z minulosti, ktorá bola výlučne postavená na komparatívnej výhode lacnej pracovnej sily, nízkych daniach, všeobsiahlej deregulácii, privatizácii a na oslabovaní práv zamestnancov.
Slovensko bolo od roku 2004 príkladom krajiny, ktorá sa plne oddala neoliberálnemu modelu, t.j. nízke dane pre firmy a pre bohatých (tzv. rovná daň), čiastočná privatizácia dôchodkového systému, prehlbovanie nerovností a zvýhodňovanie zamestnávateľov na úkor zamestnancov. Napriek sľubom, že zníženie daní a zvýšenie flexibility bude motivovať zamestnávateľov vytvárať nové pracovné miesta, nezamestnanosť na Slovensku neustále bola a je vysoká: vzletné frázy o flexibilite prispeli len k strate sociálnych istôt a floskule o liberalizácii priniesli slobodu iba špekulantom, aby ľahšie vykorisťovali pracovnú silu.
Preto musím smutne skonštatovať, že Slovensko je vzorovým príkladom zlyhania neoliberálnych receptov v sociálnej oblasti, ktoré nielenže nepomohli zvýšiť zamestnanosť, ale navyše oslabili štát a znížili práva zamestnancov, ktorí už prácu mali. Našou aktuálnou úlohou je postupne sa z tohto ideologicky zaslepeného modelu vymaniť.
Sociálna ekonomika a výrobná samospráva
Ak chceme zachrániť európsky sociálny model, vrátane čo najvyššej zamestnanosti, rád by som upriamil pozornosť na alternatívne projekty, ktoré by EÚ mala viac podporovať.
Prvým takýmto projektom je sociálna ekonomika, ktorá je obsiahnutá aj v tzv. Akte o jednotnom trhu I. a II. pod názvom sociálne podnikanie. Na Slovensku tento projekt napriek určitým problémov využívame a do budúcnosti by sme radi využili koncept tzv. inkluzívneho podnikania na tvorbu pracovných miest pre rizikové skupiny, vrátane Rómov, aby tak získali pracovné návyky, zručnosti a sebavedomie na trhu práce.
Zároveň diskutujeme o väčšej podpore družstiev, ktoré v Európe vykazujú veľké úspechy, pretože prinášajú sociálne spravodlivejšie rozdelenie vlastníctva a ziskov, ponúkajú ľuďom možnosť spolurozhodovať a teda demokratizujú ekonomiku a čo je dôležité, sú oveľa stabilnejšie vo vzťahu k zamestnanosti a k produktivite práce, keďže zvyšujú motiváciu pracovníkov. Preto by som rád apeloval na európske orgány, aby oveľa viac podporovali výrobné aj úverové družstvá, sociálne podnikanie a výrobnú samosprávu. Pracovné miesta, ktoré by takto vznikli, by boli ďaleko stabilnejšie a perspektívnejšie.
Európske sociálne dávky a sociálna únia
Druhý projekt, ktorý by som rád zdôraznil, je myšlienka celoeurópskej dávky v nezamestnanosti, prípadne dávky pre chudobných, ktorým by Európska únia mohla začať vytvárať niečo ako sociálnu úniu. Kým Brusel nebude mať žiadne priame sociálne funkcie, tak veľmi ťažko získa dôveru európskych občanov. Tu by som rád zdôraznil, že projekt európskeho občianstva, s ktorým prišla Maastrichtská zmluva, síce obsahuje niektoré občianske a politické práva, ale prakticky úplne absentujú sociálne práva, ktoré by priamo garantovala Európska únia. Koncept občianstva pritom sociálne práva, prinajmenšom od dôb sociológa T.H. Marshalla, jednoznačne predpokladá.
Som presvedčený, že musí dôjsť k zmene zmlúv, alebo aspoň k extenzívnejšej interpretácii európskeho občianstva tak, aby EÚ získala právo vyplácať dávky v nezamestnanosti a dávky v hmotnej núdzi. K tejto myšlienke sa blíži aj občianska iniciatíva za nepodmienený základný príjem v EÚ, ktorá prebiehala minulý rok a v januári tohto roku skončil zber podpisov. Podobný návrh mal aj známy európsky politológ Philippe Schmitter, ktorý hovorí o tzv. euroštipendiu, a teda sociálnej dávke pre každého, kto nedosahuje príjem aspoň jednej tretiny európskeho priemerného platu. Čiže, druhý projekt, ktorý navrhujem na zváženie, je vyplácanie európskych sociálnych dávok a postupné vytváranie sociálnej únie.
Chceme sa vrátiť do 19.storočia?
Tretí, posledný projekt, ktorý spomeniem, sa týka hlavného problému: ekonomickej globalizácie. Rád by som zdôraznil, že neodmietam globalizáciu ako takú. Ale odmietam jej aktuálne nastavenie, ktoré stojí na ideologických dogmách o liberalizácii a deregulácii. Tento proces je v záujme nadnárodných korporácií, ktoré získali takú moc, že štáty dnes nemajú šancu sa im postaviť a chrániť svojich občanov. Sme vystavení tzv. pretekom ku dnu (race to the bottom), pretože v mene konkurencieschopnosti na nás z celého sveta tlačia, aby sme mali nižšie dane, menšiu ochranu zamestnancov, úspornejšie sociálne systémy, liberálnejšie trhové prostredie, slabší štát.
Ale my predsa nemôžeme konkurovať tým, že budeme znižovať sociálne štandardy a oslabovať ochranu ľudských práv našich občanov! Európa nikdy nemôže chcieť konkurovať latinskoamerickým „sweatshopom“, tzv. maquiladoras, alebo zónam voľného obchodu v Číne. To máme naozaj od našich občanov chcieť, aby pracovali 16 až 18 hodín denne za 50 centov na hodinu bez odborov a akejkoľvek bezpečnosti pri práci? Chceme sa vrátiť do 19. storočia? Nie, verím, že našou úlohou nie je ísť touto predátorskou cestou. Našou úlohou je chrániť európsky sociálny model. Ak niekto porušuje sociálne či environmentálne práva, potom jeho výrobky nemajú čo v Európe hľadať, alebo by mali byť na tieto produkty uvalené ďaleko vyššie clá a bariéry.
Korporácie kolonizujú verejný priestor
Preto by EÚ mala vo svojej obchodnej politike ďaleko viac dbať na sociálne práva a environmentálne štandardy, a tým chrániť aj zamestnanosť v Európe. Aktuálne je to vidieť pri obchodnej dohode, ktorá sa vyjednáva medzi EÚ a USA: nedovoľme, aby nadnárodné korporácie získali dominanciu nad štátmi.
Na Slovensku s tým máme neblahú skúsenosť: keď sa štát pokúsil zvrátiť proces privatizácie verejného zdravotníctva a odmietol princíp, aby si z verejných zdrojov vytvárali privátny zisk súkromné korporácie, tieto korporácie Slovensko zažalovali za to, že ide proti medzinárodným dohodám o ochrane investícií. Ak súdy takúto interpretáciu potvrdia, de facto oznámia, že o verejnom priestore v Európe viac nerozhodujú demokratické štáty ani občania, ale nadnárodné korporácie a ich honba za ziskom. Toto je obrovská hrozba pre celý európsky sociálny model, a preto vyzývam aj k tomu, aby sme veľmi veľký dôraz kládli na obchodnú politiku EÚ, lebo toto sa raz môže stať ktorémukoľvek európskemu štátu.
Návrat k štátu
Na záver už len zrekapitulujem: Slovensko sa snaží robiť maximum v boji proti nezamestnanosti, ale z dlhodobého hľadiska je zrejmé, že zlyháva predovšetkým neoliberálny model, podľa ktorého treba znižovať dane a ochranu práce. Možno by sme preto mali ďaleko väčší dôraz venovať opäť štátu, štátnemu a družstevnému vlastníctvu, znižovaniu absurdne rastúcich sociálnych nerovností, ako aj postupnej európskej harmonizácii sociálnej politiky, pretože len to nás môže ochrániť pred ďalšími zlyhaniami trhu.
Dnešná sociálna kríza sa veľmi ľahko prenesie do politickej krízy, čo uvidíme už v máji tohto roku, keď sa do europarlamentu dostanú rôzne neofašistické a populistické strany. Jediná šanca, ako zastaviť tento nebezpečný trend, je urobiť Európsku úniu sociálnejšou a demokratickejšou.
(Prvú časť článku (V EÚ dnes žijú dva národy: chudobní a bohatí) tvorí krátky prejav, ktorý som odprezentoval v úvode zasadnutia reagujúc na prejavy J.M. Barrosa, M. Schulza a H. Van Rompuya; zvyšok som predniesol vo svojom oficiálnom príhovore na rokovaní pracovných skupín o zamestnanosti a sociálnej dimenzii EÚ.)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára