Kladivo na čarodejnice?

Tohtoročný advent sa na Slovensku začal veľmi smutne. Namiesto výziev k láske a porozumeniu si veriaci ľudia v kostoloch vypočuli pastiersky list, v ktorom sa biskupi vyhrážali božím trestom voči všetkým, ktorí podporujú emancipáciu žien a práva sexuálnych menšín. Biskupi používali pejoratívne a nenávistné slová ako „sodomská ideológia“ či „kultúra smrti“, za ktorými nasledovali priame politické výzvy k nevoleniu tých, čo v politike obhajujú iné ako extrémne konzervatívne názory našej cirkvi. Mrzí ma, že slovenská cirkev takto nešťastne vstúpila do politického boja; mrzí ma, že to veľmi necitlivo urobila v čase Vianoc; a mrzí ma, že tak navyše činí v priamom protiklade k tomu, čo hlása najvyššia pozemská autorita katolíkov, pápež František. 

Odpusť im, oni nevedia, čo činia

Pápež František je žiarivým dôkazom, že cirkev nemusí byť voči sexuálnym menšinám nenávistná („Kto som, aby som kritizoval gejov?“), a že sa môže zamerať na to, čo je dlhodobo jej hlavnou úlohou napríklad v Latinskej Amerike – na pomoc chudobným a utláčaným. Na rozdiel od pápeža naša cirkev považuje za svoju politickú prioritu nie boj proti chudobe, ale boj proti menšinám, či už sú to sexuálne menšiny alebo ženy. Namiesto progresívnych tém sa naša cirkev vracia do stredoveku a svoje inšpirácie nehľadá v sociálnych pápežských encyklikách, v rámci ktorých mnohí pápeži bojujú proti biede vo svete, proti vojnám, proti nehumánnosti kapitalizmu, ale hľadá ich v inkvizičných a nenávistných pamfletoch, akým bolo napríklad obludné Kladivo na čarodejnice. Áno, práve v takýchto stredovekých manifestoch nájdete nenávisť voči ženám, ktoré – ak ukážu čo i len náznak emancipácie – treba upáliť ako bosorky. 

Od dôb inkvizičného teroru už ubehlo veľa času a cirkev medzitým oľutovala mnohé zo svojej minulosti. Potom ale nerozumiem, prečo sa dnes slovenskí biskupi majú potrebu vracať k nenávisti a zlobe? Prečo radšej nenasledovať teológiu oslobodenia a iné progresívne prúdy v kresťanskom myslení, ktoré chcú slabších a zraniteľných milovať a nie nenávidieť? Ako môžu o kultúre smrti hovoriť tí, ktorí namiesto boja proti hladomorom bojujú proti slobode ženy? Ak chce niekto hovoriť o kultúre života, potom by mal vedieť predovšetkým milovať chudobných a pomáhať im zo všetkých síl, aby ich život nebol neustále iba tým, čo kapitalizmus ponúka drvivej väčšine spoločnosti - bojom o holý život. Paradoxne, väčšina kresťanských strán sa hlási k pravici, ktorá ďaleko viac fandí darvinistickému trhu než sociálnej pomoci zo strany štátu. O akej kultúre života je potom reč? 

Muži, ktorí nenávidia ženy

Keď som čítal pastiersky list, prišla mi na um slávna trilógia Millenium. Stieg Larsson nazval prvý diel svojho románu výstižne - Muži, ktorí nenávidia ženy. Na rozdiel od niektorých cirkevných hodnostárov nepatrím medzi takýchto mužov a naopak, ženy si úprimne vážim a považujem za škandál, že ešte v 21. storočí sú obeťou mnohých štrukturálnych nespravodlivostí, rodových stereotypov, patriarchálnej kultúry a šikanovania zo strany mužov. Vadí mi, že ženy za tú istú prácu dostanú menej peňazí. Vadí mi, že sú ponižované a zatlačené do podradných úloh. Vadí mi, že im chce niekto predpisovať len na základe toho, že sú ženy, čo smú a čo nie. Vadí mi, že ich sloboda je obmedzovaná na každom kroku. A úplne najviac mi vadí, že ideológia, ktorá sa hlási k univerzálnej láske, a teda kresťanstvo, paradoxne odmieta podporovať rodovú rovnosť, ktorá by mohla ženy štrukturálne vyslobodiť zo submisívneho postavenia voči mužom. 

To, že pastiersky list otázku emancipácie žien zmätočne hádže dokopy s úplne inou otázkou sexuálnych práv menšín a navyše celý tento chumáč nazýva nezmyslene „gender ideológiou“ (slovo gender odkazuje na emancipáciu žien), to svedčí o neodbornosti a popletenosti autorov pastierskeho listu. To by bol ten najmenší problém, hoci je to dosť trápne. Ale ďaleko väčší problém je to, že pastiersky list v sebe zahŕňa príliš veľa hnevu a príliš málo lásky voči ženám: napokon, odmietať údajnú „kultúru smrti“ a o pár viet neskôr sa vyhrážať „božím trestom“, to naozaj nie je príliš láskyplné. 

Duchovní či politici? 

Pastiersky list ukázal, že cirkev na Slovensku má mocenské ambície. Chce prehovoriť do politiky, chce agitovať za svoju ideológiu, chce mobilizovať ľudí v prospech extrémneho konzervativizmu. Nepáči sa mi to, ale treba to rešpektovať. Má to však podmienku. Ak chce cirkev „á“, a teda priamo vstúpiť do politiky (pastiersky list nemožno chápať inak ako okázalý politický manifest), potom treba povedať aj ono povestné „bé“: že do politiky nemožno vstúpiť z privilegovaného postavenia chránenkyne štátu. Klérus je dnes platený z peňazí daňových poplatníkov, vrátane ateistov, ako som ja. Ak však klérus má politické ambície, nemožno tolerovať, aby sme sa na jeho politické kampane zbierali všetci, zatiaľ čo iné politické subjekty musia prejsť voľbami, aby vôbec získali od štátu príspevok. 

Treba sa zamyslieť aj nad ďalšími privilégiami, ktoré sa rešpektujú, ak cirkev chápeme ako politicky neutrálnu a čisto duchovnú inštitúciu, ale ktoré nemožno v sekulárnom štáte rešpektovať, ak sa cirkev pasuje do úlohy politického subjektu, ktorý agituje, mobilizuje a programovo sa vyhraňuje voči politikom s iným názorom. Pastiersky list vyklonil Konferenciu biskupov Slovenska do nebezpečných vôd veľkej politiky. Bola to ich voľba. Očakávam, že ono „bé“ na seba nenechá dlho čakať...

Rešpektuj blížneho svojho, aj keď je iný! 

Niekedy je mi smutno, keď musím ako ateista vysvetľovať veriacim kresťanom, že „miluj blížneho svojho“ nemožno chápať tak, že budeme milovať len tých, ktorí sú presne takí istí, ako sme my. To nie je láska, ale sebaláska, narcizmus. Možnože netreba všetkých milovať, možno by stačilo rešpektovať, že ľudia sú rôzni a že – ako kedysi povedal dánsky filozof Sören Kierkegaard, mimochodom silne veriaci kresťan – každý človek je výnimkou. 

Občas sa ma ľudia pýtajú, ako môžem obhajovať práva homosexuálov, keď sám som heterosexuál a navyše mám tradičnú rodinu, manželku a dieťa. Pýtajú sa ma, ako môžem obhajovať ľudí s inou farbou pleti či inou etnicitou, keď som biely Slovák a nie som ani Róm, ani Arab, ani Žid. Pýtajú sa ma, ako môžem obhajovať chudobných a nevzdelaných ľudí, keď som vyštudoval dve vysoké školy a svojim príjmom nepatrím medzi chudobných. Pýtajú sa ma, ako môžem obhajovať rodovú rovnosť, volajúcu po emancipácii žien, keď som muž a patriarchát by mi mal vyhovovať. Už len čakám, že sa ma spýtajú, prečo podporujem ochranu veľrýb, keď nie som veľryba, alebo ochranu životného prostredia, keď nie som strom. Odpovedám väčšinou protiotázkou: kedy už ľudia, čo sa ma takto pýtajú, pochopia, že boj za sociálnu spravodlivosť neznamená obhajovať svoj vlastný sebecký záujem, a že človeka robí človekom najmä to, že sa dokáže vcítiť do utrpenia iných? 

A možno ešte jedna kacírska otázka na margo slovenských biskupov: kedy už konečne pochopí naša cirkev, že láska má zahŕňať aj ľudí, ktorí sú iní ako my? Že láska, ktorá nerešpektuje inakosť, nie je láskou voči svojim blížnym, ale egoistickou láskou k sebe... Že kultúra života má chrániť dôstojný život pre všetkých, vrátane menšín.

(Komentár pôvodne vyšiel 3. decembra 2013 na portále Aktuality.Sk)