Zároveň som presvedčený, že tí, ktorí na Ukrajine majú na svedomí ľudské obete, musia byť potrestaní. To platí pre násilníkov z oboch strán sporu. Odmietam násilie a som úprimne rád, že sa situácia upokojuje. Vo všeobecnosti mám navyše pozitívny vzťah k ľudovému odporu proti tyranom a revolúcie voči nespravodlivému systému považujem za oprávnené. Ale cez to všetko jednoducho nedokážem tlieskať tomu, čo sa dnes na Ukrajine deje. Nie je revolúcia ako revolúcia.
Čudní revolucionári
Kedysi bol svet politiky vcelku prehľadný: socialisti mobilizovali masy a robili revolúcie; liberálni demokrati sa pred nimi bránili a zastrešovali sa demokratickými voľbami. Je iróniou dejín, že dnes je to naopak.
Radikálni ľavičiari sa k moci dostávajú v demokratických voľbách (napríklad Evo Moráles v Bolívii, Hugo Chávez vo Venezuele či Rafael Correa v Ekvádore). Naopak, revolúcie a masové akcie dnes paradoxne robia a podporujú západní liberálni demokrati, ktorí sa donedávna spoliehali skôr na voľby a parlamentnú cestu politiky. Teda aspoň verbálne. Je pikantné, že liberálni pravičiari dnes podporujú prevraty, nepokoje či pouličné nátlakové akcie. Samozrejme, nie doma, ale v krajinách, kde nevládnu.
Vidieť to nielen na Ukrajine, ale momentálne aj vo Venezuele, kde americká ambasáda a západné režimy výdatne podporujú destabilizáciu, aby sa konečne zbavili Madurovej socialistickej vlády (Nicolás Maduro pred pár mesiacmi vyhral demokratické voľby po smrti Huga Cháveza). Za ostatné roky by sa takýchto prípadov dalo nájsť viac, počnúc Latinskou Amerikou, cez severnú Afriku až po Blízky Východ.. Výsledkom sú zväčša destabilizované štáty, občianske vojny, trpiace obyvateľstvo a prirodzene - bohatnúce nadnárodné korporácie.
Ukrajinský precedens: ulica môže všetko!
Čo sa týka aktuálneho vývoja na Ukrajine, mám jednu kacírsku otázku: je prípad Ukrajiny precedensom, podľa ktorého platí, že štáty viac nemajú právo použiť legitímne násilie voči násilníkom, ktorí chcú zvrhnúť režim? Teraz nehovorím o žiadnych neospravedlniteľných vládnych ostreľovačoch, ani o slušných pokojných demonštrantoch, ale o štandardnej zákonnej policajnej práci na pacifikáciu agresívnych útočníkov. Hovorím o tom, čo Ukrajine upierali západní politici a médiá od začiatku: právo ako jediný legitímne používať násilie na vlastnom území, čo je, mimochodom, základná definícia štátu od čias Maxa Webera.
Ak sa štát nemôže brániť pred nepokojmi, pre radikálov toho najrôznejšieho presvedčenia to môže byť skvelá správa. Veď ak sa najbližšie zaplnia ulice Washingtonu povedzme hnutím Occupy a radikálni anarchisti sa rozhodnú zaútočiť na Biely dom, zrejme sa podľa ukrajinského scenára očakáva, že ich prezident USA pozve na kávu do svojej pracovne a božechráň, aby použil represívne zložky. Dobré vedieť. Pretože doposiaľ v USA útočníkov na strategické vládne budovy jednoducho strieľali, naposledy takto v októbri 2013 zastrelili nevinnú straumatizovanú Američanku, ktorá havarovala autom pri Bielom dome, čím vraj ohrozila štát.
Som veľmi zvedavý na najbližší prípad masových protestov na Západe a na to, ako sa bude interpretovať reakcia zo strany polície: doteraz napríklad demonštrantov na alterglobalistických pochodoch špeciálne policajné zložky nemilosrdne mlátili, ale pozor, zrejme nastáva zmena, vďaka ukrajinskému precedensu už viac na to nemajú právo. Alebo nebodaj to, čo platí pre Ukrajinu, neplatí pre Západ?
Oligarchovia, neoliberáli, fašisti – tomuto mám tlieskať?
Situácia na Ukrajine ponúka aj ďalšie otázniky. Opakujem, že sa nijako nejdem zastávať Janukovyča a jeho režimu, ktorý bol oligarchický, prehnitý, skorumpovaný a jeho salto mortale vo vzťahu k asociačnej dohode s Európskou úniou bolo neuveriteľné. Na Ukrajine by som ja osobne nemal koho voliť, niet tam normálnej progresívnej ľavice, oba tábory predstavujú v podstate len nechutné a nechutnejšie varianty pravice. Ale to, že je Janukovyč neprijateľný, ešte neznamená, že opozícia je na tom lepšie alebo že mám nadšene podporovať štátne prevraty v krajinách, ktoré si ľudia zvolili lídra v demokratických voľbách a v ktorých vládnuci politici zastupujú približne polovicu národa.
Mám niekoľko otázok pre nadšencov ukrajinskej „revolúcie“: to sa teraz akože ideme hrať na to, že Tymošenková je svätica? Alebo že boxer Kličko je kompetentný? Alebo že neoliberál Jaceňuk chce pomáhať bežným, chudobným ľuďom? Ideme teraz akože tlieskať aj spolupráci s fašistami, banderovcami, extrémistami? Ideme si s nimi v mene ukrajinskej revolúcie bratsky zahajlovať? A druhý tábor budeme akože v mene „ľudských práv“ ignorovať, všetko proruské odstrihneme, všetko provládne necháme vyhniť? To predsa nemôže nikto myslieť vážne!
Pokrytectvo na Ukrajine a vo Venezuele
Predstavte si, že teraz ukrajinské voľby náhodou zasa vyhrá nejaký proruský kandidát. Čo bude? Ulica zoberie spravodlivosť opäť do vlastných rúk, radikáli zaútočia na vládne budovy a Majdán nepohodlného kandidáta zasa zvrhne? Alebo sa pýtajme inak. Ak vyhrá niekto z opozície a do ulíc sa pre zmenu vydá proruský tábor, tak potom čo? Predpokladajme, že „janukovyčovci“ začnú okupovať úrady a útočiť na vládne budovy. Budeme držať palce aj protestujúcej druhej strane, ktorá je zhruba rovnako početná, alebo to už odrazu budú len zlí putinovskí buriči, ktorých treba bez milosti pozatvárať či postrieľať? Inými slovami, ide tu o univerzálne hodnoty alebo o partikulárne záujmy? Kde sú hranice pokrytectva západniarov?
To isté platí pre Venezuelu. Keď pred 25 rokmi proamerická venezuelská vláda zmasakrovala stovky demonštrantov (tzv. Caracazo), to bol akože vrchol demokracie? Vtedy o tom západné médiá informovali ako o stabilizácii krajiny pred divokou spodinou a hnusnými komunistami. A dnes, keď sa legitímna venezuelská vláda snaží brániť americkej ambasáde a mediálnym impériám pred tým, aby burcovali ulicu k prevratu, to má byť pre zmenu temná totalita? Bude brať ešte niekto rečičky o slobode, demokracii a ľudských právach vážne, keď tieto dôležité hodnoty západné mocnosti účelovo zneužívajú zakaždým, keď ide o veľmocenské či ekonomické záujmy?
Oranžová nefunguje, tobôž nie s hnedou
Všetci si pamätáme, ako neslávne dopadla tzv. oranžová revolúcia na Ukrajine pred pár rokmi. Mala priniesť európske západné hodnoty, no priniesla korupciu, dezilúziu, rozvrat. Neviem, odkiaľ sa teraz berie ten optimizmus, že dnes tí istí „oranžoví“ hráči – tentoraz v tandeme s páchnucou hnedou - vyprodukujú niečo iné, lepšie.
Úprimne mi odľahlo, že sa násilie na Ukrajine skončilo a verím, že už k ďalšiemu nepríde. Ale aby tento zmier fungoval aj do budúcnosti, musí sa urobiť viac. Nie straniť jednému táboru, ale podporovať dialóg oboch táborov: to mala EÚ robiť od začiatku. Na dohodu treba dvoch. A dohody sa musia plniť. Pretože buď sa ukrajinskí lídri dohodnú naprieč politickým spektrom a k dohode dôjde aj medzi mocnosťami (EÚ a Ruská federácia), alebo sa tu dnes niekto umelo opája falošným triumfalizmom, ktorý nemá z dlhodobého hľadiska žiadne opodstatnenie.
Ukrajinská dráma sa neskončila. Ona sa práve začala... A od začiatku je v nej príšerne veľa pokrytectva.
(Komentár pôvodne vyšiel 25. februára 2014 na portále Aktuality.Sk.)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára