Zabudnite na Stalina, súdruhovia!

Nedávno som publikoval blog „Ľavičiari, starajme sa o ľudí, nie do ľudí!“, v ktorom som vyjadril znepokojenie nad niektorými ľavičiarmi, ktorí vyznávajú konzervatívne, až autoritatívne hodnoty. Niektorí takýto zblúdenci na môj blog reagovali a nestačil som sa čudovať, aké svojrázne politologické konštrukcie dokázali vyskladať. Očividne si bude treba zopakovať základné politologické delenia. Takže, poďme na to. 

 

Ekonomický liberalizmus nerovná sa kultúrny liberalizmus 

Ako som zdôraznil už v prvom blogu, moderná progresívna ľavica je v kultúrnych a etických otázkach vyhranene liberálna, čo platí pre politické programy hádam všetkých európskych sociálnodemokratických strán (napr. nemecká SPD či francúzska PS) či radikálnejšie ľavicových strán (napr. nemecká Die Linke, španielska Zjednotená ľavica či grécka Syriza). Malou výnimkou politických strán na ľavej strane politického spektra, ktoré uviazli v autoritárskom stalinizme či provinčnom konzervativizme a nacionalizme sú zväčša východoeurópske komunistické strany (napr. ruská komunistická strana či grécka KKE), ale treba jedným dychom dodať, že väčšina moderných európskych (neo)komunistických strán je v kultúrnych otázkach ešte liberálnejšia, než sú sociálni demokrati, stačí si pozrieť programy škandinávskych radikálno-ľavicových strán, republikánske tradície španielskej ľavice či základné politické ciele Die Linke. Alebo sa aspoň zamyslieť nad antifašistickým odkazom SNP, keď sa bavíme o slovenskej ľavici (fašizmus rovná sa krajná konzervatívna (!) pravica - už radšej budem priebežne vysvetľovať aj základné pojmy, nech nedôjde k ďalším nedorozumeniam). 

Aby však nedošlo k omylu, ktorý som postrehol u niektorých menej politologicky zorientovaných čitateľov pri niektorých reakciách na môj blog: keď sa bavíme o kultúrno-liberálnych hodnotách, nemáme tým na mysli podporu voľného trhu v ekonomike (ekonomický liberalizmus, resp. neoliberalizmus), ale podporu slobody a sebarealizácie ľudí v otázkach, ktoré na rozdiel od ekonomického vykorisťovania na nikoho iného nemajú negatívny vplyv, resp. v otázkach osobných morálnych volieb či volieb životného štýlu. Inými slovami, ak je niekto liberálny v kultúrnych otázkach (otvorený, nepredpojatý, naklonený slobode), neznamená to, že musí byť liberál v ekonomike (zástanca voľného trhu a minimálneho štátu), práve naopak. Je až komické, že u nás na niektorých ľavičiarov slovo „liberál“ pôsobí, akoby ho vymyslel sám Lucifer v ríši pekiel, zatiaľ čo povedzme v anglosaských štátoch slovo „liberál“ logicky odkazuje doslova na ľavičiarov. Človek by sa nad týmto absurdným strachom zo slova „liberalizmus“ v našich končinách až zasmial, keby toto nerozlišovanie medzi ekonomickými a kultúrnymi liberálmi neviedlo k takým nepochopiteľným nedorozumeniam, aké som čítal v niektorých reakciách na môj blog. 

Ľavica je o vzťahu štátu k ekonomike, nie k morálke 

Rozdiel medzi sociálno-ekonomickými otázkami (ľavica verzus pravica) a eticko-kultúrnymi otázkami (kultúrni liberáli verzus autoritatívni konzervatívci) vizuálne ponúka tzv. dvojdimenzionálne politické spektrum, ktoré okrem tradičného horizontálneho rozdelenia na ľavicu a pravicu, pridáva aj vertikálne spektrum na škále autorita – sloboda (pozri Obr. č.1). 

Obr.č.1: Dvojdimenzionálne politické spektrum.

Ako som už naznačil, umiestnenie komunistických strán do ľavého konzervatívneho (autoritárskeho) priestoru je z hľadiska dnešnej Európy problematické. Vzťahuje sa skôr na éru stalinizmu, nie na modernú Európu. Od roku 1989 sa veľa vecí zmenilo. A to nielen v komunistickom tábore. V minulosti som napísal veľa kritických článkov o tom, že mnohé západné sociálnodemokratické strany sa, žiaľ, posunuli doprava na sociálno-ekonomickej osi. Posunuli sa k neoliberálnym riešeniam, a to považujem za krajne nešťastné. Ale pozor: to, že sa napríklad západné komunistické strany posunuli od stalinského autoritativizmu ku kultúrnemu liberalizmu, neznamená, že sa posunuli doprava. Treba vždy rozlišovať dve diametrálne odlišné témy: ekonomika a kultúra. Potom sa vyvarujeme smiešnym konštatovaniam, podľa ktorých je posun ku kultúrno-liberálnym postojom niečím pravicovým. Ako som už spomínal, občas k takýmto skratkovitým hodnoteniam zvádza sám pojem „liberálny“, ktorý má viacero významov a v našich končinách sa zväčša spája s ekonomickým liberalizmom, a teda obhajobou pravicových názorov. Ešte raz však zdôrazňujem: pojem „liberálny“ sa používa aj na označenie otvorených, tolerantných a sekulárnych názorov v oblasti morálky a kultúry. To v skratke znamená, že môžete byť ľavičiar a nemusíte byť zároveň „bigoťák“. Na Západe je dokonca pravidlo, že ak ste ľavičiar, mali by ste byť otvorený a liberálny človek a nie žiaden zakomplexovaný paternalista.

Takže pozor: posun od konzervatívnych názorov ku kultúrno-liberálnym názorom znamená posun k tomu, aby štát nediktoval ľuďom, čo si majú myslieť a dal im čo najviac slobody od policajtov, farárov či byrokratov v oblasti osobných morálnych volieb. Neznamená to, že štát sa nemá starať do ekonomiky, naopak, tam má byť štát veľmi aktívny, aby ľuďom pomáhal. Intervencie do ekonomiky však neospravedlňujú paternalistické praktiky štátu v osobných morálnych voľbách jednotlivcov. To tak nefunguje, že keď je správne, aby štát zasahoval do ekonomiky, tak nech rovno zasahuje do všetkého, trebars aj do toho, čo robím doma v spálni. Takéto nezmyselné asociácie ľavica nikdy neuznávala. A práve preto je tu taký dôraz modernej ľavice na hodnotu slobody vo sfére morálky, politiky a kultúry. Tento posun je v plnom súzvuku s ľavicovou filozofiou od Karla Marxa, Williama Morrisa, cez Antonia Gramsciho až po Herberta Marcusa. Napokon, asi netreba pripomínať, aký dôraz kládol Marx na sebarealizáciu, slobodu a odumieranie štátu za komunizmu; alebo ako si ctilo osobnú slobodu študentské revolučné hnutie z roku 1968, inšpirované Marcusom, Gramscim a ďalšími ľavicovými a neomarxistickými filozofmi.

Východoeurópsky blázinec 

Samozrejme, vo východnej Európe sa do roku 1989 pestoval autoritatívny a konzervatívny socializmus, ktorý robil z Marxa mechanistického idiota a západných marxistov radšej úplne ignoroval, aby náhodou nikto nedošiel na to, že totalita a ľavica nijakovsky, ale nijakovsky nejdú dokopy. Po roku 1989 tento druh konzervatívno-komunistického myslenia do minúty presedlal do toho najreakčnejšieho nacionalizmu, aký si možno predstaviť a dodnes mnohých bývalých členov KSČ nájdete vo všelijakých čudných nacionalistických spolkoch, kde zapáchajú s rovnakou intenzitou, ako zapáchali v KSČ pred rokom 1989. Oni nikdy neboli ani komunisti, ani ľavičiari. Boli to etatistickí totalitári a sú nimi dodnes. Najsmutnejšie svedectvá o takýchto nechutných prerodoch ponúkla bývalá Juhoslávia, v ktorej sa po páde komunizmu z bývalých ľavičiarov stali také šovinistické nacionalistické zvery, že akékoľvek spojenie s hodnotami socializmu je u nich automaticky vylúčené. 

Prerody ex-komunistov na nacionalistov sú zároveň najlepším dôkazom toho, že konzervatívna ľavica je slepá ulička, ktorá končí v lepšom prípade u popletených „komulíkoch“ (slávna kombinácia komunista – katolík) a v horšom prípade pri ultra-nacionalistoch a fašistoch (príklad Mussoliniho). Takže ešte raz: ak chce niekto vedieť, čo je to progresívna ľavica, nech poctivo číta Marcusa, Fromma, Cohena, Peffera či Habermasa alebo nech si aspoň prejde programy ľavicových strán na Západe, ktoré sú v otázkach osobnej morálky naskrz liberálne a nepriateľské voči konzervativizmu. A pre tých menej chápavých: nie, Ďurica nie je ľavicový historik. 

Moderná ľavica dočista vyprázdnila konzervatívny priestor 

Aby sme sa vrátili k spomínanému dvoj-dimenzionálnemu politickému spektru: pokiaľ ho aplikujeme na grafickom znázornení, môžeme sledovať jednotlivé posuny politických strán v Európe s väčšou dôslednosťou ako je to v prípade tradičného pravo-ľavého spektra. Subtílnejšie umiestnenie moderných politických ideológií by mohlo vyzerať asi tak, ako ukazuje Obr. č.2. 

Obr. č.2: Posuny na dvojdimenzionálnom politickom spektre. 

Vymedzené pozície sú prirodzene iba orientačné, pretože jednotlivé strany v Európe sa líšia vzhľadom na svoj špecifický kultúrny, národný a historický vývoj. Krajnými pozíciami sú každopádne stalinizmus (kombinácia autoritárstva a kultúrne konzervatívnych názorov s ultra-ľavicovými ekonomickými riešeniami), anarchokomunizmus (kombinácia mocenského a kultúrneho libertarianizmu s ultra-ľavicovými ekonomickými riešeniami), anarchokapitalizmus (kombinácia mocenského, kultúrneho aj ekonomického libertarianizmu) a fašizmus, ktorý je tradične vymedzený ako krajná pravica. Mimochodom, v prípade fašizmu sa ukazuje nedokonalosť pravo-ľavého spektra, podľa ktorého síce fašizmus definujeme ako krajne pravicový smer, no robíme tak na základe jeho radikálne autoritatívnych ideí, nie na základe libertínskych ekonomických programov. Naopak, fašistické riešenia v sociálno-ekonomickej oblasti zväčša pracovali skôr s modelom autoritatívneho korporativizmu, ktorý predpokladá významné miesto štátu v ekonomike (pozor, nepliesť si so sociálnym korporativizmom, aký je napríklad vo Švédsku či Rakúsku!). Na druhej strane, pod fašizmom si možno predstaviť aj Pinochetov režim v Chile, pričom v danom prípade je umiestnenie fašizmu ako kombinácia radikálneho autoritárstva a neoliberálnych ekonomických názorov relatívne presné. Naznačené problémy však svedčia o tom, že všetky snahy o sprístupnenie politiky prostredníctvom takýchto delení a grafov sú len odrazovým mostíkom pre jej lepšie pochopenie, nie vyčerpávajúcim mechanickým manuálom. 

Sloboda a autorita 

Pri komparácii so známou Rokkanovou teóriou konfliktných línii (cleavages) je evidentné, že spomínané dvoj-dimenzionálne spektrum neberie do úvahy ďalšie konfliktné línie v politike, ako sú urbánno-rurálna či etnická konfliktná línia. Model nedokáže postihnúť ani vzťah jednotlivých strán k Európskej únii. Dostatočne vymedzená nie je ani postmoderná konfliktná línia, predovšetkým environmentálna problematika. Aby bolo možné dôslednejšie vymedziť ďalšie konfliktné línie, bolo by potrebné rozšíriť naznačené vymedzenie o priestorovú os, ktorá by v sebe pojala napríklad environmentálne konflikty. Zelené strany síce môžeme programovo umiestniť na podobné miesta aké zaujíma neokomunizmus (v prípade socialistických ekologických strán), resp. sociálny liberalizmus (v prípade liberálnych zelených strán), no výstižnejšie vymedzenie by predpokladalo dôslednejší model. Ale to neznamená, že model, z ktorého vychádzame a s ktorým moderná politológia bežne pracuje, je neužitočný. Naopak, pomáha nám pochopiť kontext, v ktorom sa odohrávajú ideové diskusie v Európe, najmä vo vzťahu sociálnej demokracie k otázkam slobody v morálnych otázkach. 

Ešte spresnenie na záver: čo všetko možno nájsť v kultúrno-etických otázkach? Ak si pod horizontálnou osou predstavíme názorové spektrum počínajúce kultúrne silne konzervatívnymi stanoviskami (vrcholom by bolo umiestnenie hore, čiže autorita) a končiac kultúrne silne libertínskymi stanoviskami (vrcholom by bolo umiestnenie dole, čiže sloboda), do daného spektra môžeme zasadiť rôzne morálne dilemy, ako je vzťah k legalizácii ľahkých drog, k registrácii homosexuálnych partnerstiev, k trestu smrti, k eutanázii, k interrupciám atď. Pri takejto interpretácii predpokladáme, že konzervatívne stanoviská (škála „autority“) vystihujú negatívne postoje k legalizácii ľahkých drog, k registrovaným partnerstvám, k eutanázii, k interrupciám či k odluke štátu a cirkvi. Pri konzervatívnych stanoviskách možno očakávať podporu trestu smrti. Ku konzervatívnym hodnotám na škále sloboda – autorita môžeme zaradiť aj silne národne orientované postoje,   etnický nacionalizmus, tradicionalizmus, klerikalizmus a pod. Na druhej strane, pozitívne stanoviská k vybraným postmoderným témam možno očakávať od kultúrne liberálnych a libertínskych názorových prúdov (škála „slobody“). 

Čo je to progresívna ľavica?

Politika sa nedá redukovať na ekonomiku, resp. iba na ľavicu a pravicu. Dlhodobo obhajujem tézu, že v čase neoliberálnych reforiem, ktoré zhruba od 80. rokov 20.storočia rozkladajú všetky sociálne kompromisy z minulosti, je treba na piedestál politiky postaviť práve ekonomické otázky a venovať sa tradičným témam ľavice, počnúc vlastníctvom a končiac distribúciou. Ale to neznamená, že sa máme tváriť, že nič iné v politike neexistuje. Takže ešte raz: vadí mi dôraz západných strán na kultúrno-liberálne témy v čase, keď rastie chudoba a nezamestnanosť, no to neznamená, že nechám autoritatívno-konzervatívnych zmätkárov, aby ovládli ľavicu na Slovensku a tvárili sa, že je to tak normálne. Nie, ľavica je v kultúrnych otázkach liberálna a áno, sloboda patrí medzi jej základne hodnoty. Na rozdiel od liberálov je to však sloboda pre všetkých, a teda rovná sloboda. Kľúčom k ľavici je preto hodnota rovnosti, ale to neznamená, že hodnota slobody má byť vyčiarknutá. Takúto zvrátenosť naposledy vyskúšal Stalin a ľavica sa z toho dodnes spamätáva po celom svete, pretože ju kdejaký negramotný pravičiar odkazom na Stalina a iných gaunerov označuje za totalitnú, čo je v príkrom rozpore ku všetkým jej hodnotám.   

Pokúsil som sa vo svojom blogu čisto deskriptívne ukázať, aké delenia v politológii poznáme a aké ideové ukotvenie má moderná ľavica. A teraz nech si každý sám zodpovie otázku, kde sa nachádza so svojimi politickými postojmi. Ja som si túto otázku zodpovedal už dávno a viem, že sa nachádzam presne tam, kde celá západná ľavica: v priestore vyhranene ľavicovom a zároveň kultúrno-liberálnom. Tomuto priestoru sa hovorí „progresívna ľavica“ (niekomu chýbalo vymedzenie tohto pojmu). 

Súdruhovia, budíček! 

Čo to teda znamená byť progresívnym ľavičiarom? Okrem iného to, že sa mi z duše hnusí neoliberálny kapitalizmus a chcem, aby v ekonomike fungovala silnejšia regulácia, viac sociálneho prerozdeľovania od bohatých k chudobným, väčšia podpora ekonomickej demokracie, viac sociálnej spravodlivosti a čo najmenej kolonizácie spoločnosti trhom. Ale rovnako, ako sa mi hnusí pravicový program v ekonomike, tak isto sa mi z duše hnusí aj konzervativizmus a fašizmus v politike a morálke. Jednoducho nemám rad, keď niekto robí z ľudí idiotov, či už v ekonomike (zamestnávatelia, nadnárodné korporácie, trhová džungľa) alebo v etike (cirkev či paternalistický štát). 

Čo dodať na záver? Je mi ľúto všetkých tých „ľavičiarov“, ktorí ľavicu zredukovali na samoúčelný etatizmus a obhajujú konzervatívne a autoritatívne hodnoty. V Moskve sa s nimi určite s radosťou stretne súdruh Zjuganov, v KĽDR by s ich predpotopnými názormi vrelo súhlasil diktátor Kim. Ja si však s takýmito „ľavičiarmi“ nemám čo povedať. Ľavica, ktorú obhajujem ja (a zároveň všetky relevantné západoeurópske socialistické a komunistické strany), bude vždy zahŕňať všetky tri základné hodnoty Veľkej francúzskej revolúcie: rovnosť, bratstvo, ale aj slobodu! A ak si niekto náhodou dokáže predstaviť ľavicu bez hodnoty slobody, je mi ľúto, ale ja ho za ľavičiara nepovažujem...