Ľavičiari, starajme sa o ľudí, nie do ľudí!

Niekedy ma prekvapuje, nakoľko si ľudia pletú ľavicovú politiku s konzervatívnym paternalizmom. Ľavicová politika vždy bola o rovnosti a solidarite, a preto robila všetko preto, aby ľuďom zabezpečila rovné šance či už v občianskej, politickej, ale najmä v sociálno-ekonomickej oblasti. Preto bojovala za sociálny štát, ekonomickú reguláciu a prerozdelenie bohatstva od majetných k chudobnejším. Týmito krokmi ľavica prospievala aj hodnote slobody, pretože ľuďom dávala zlepšovaním ich sociálnej situácie reálne nástroje na využívanie svojich formálnych práv. 

Ale pozor! Ľavičiari nikdy nechceli diktovať ľuďom, ako sa majú správať a čo si majú myslieť. V rovine ich osobných rozhodnutí, v rovine vkusu, názorov, morálky či viery demokratická ľavica plne rešpektovala autonómiu jednotlivca. A čo viac, vždy veľmi odhodlane bojovala proti všetkým paternalistickým snahám štátu, ktoré pochádzali od konzervatívnych a autoritatívnych politikov. 

Popletenci 

Priznajme si, že občas sa v tradičnejších spoločnostiach stalo, že ani (údajní) ľavičiari neodolali pokušeniu vychovávať ľudí a ako náhradní rodičia ich vodiť za ručičku, karhať ich a trestať za nevhodné správanie. Dokonca aj autoritatívne režimy, ktoré sa rozhodli diktovať ľuďom úplne všetko a akúkoľvek osobnú slobodu potierať, sa občas falošne odvolávali na ľavicové hodnoty. História pozná, že sa takto aj bývalí národniarski socialisti (len či?) premenili na ultrakonzervatívnych nacionalistických etatistov a jeden takýto šialenec dokonca v Taliansku vybudoval fašistický režim (Mussolini). Ak niekto podľahne zvodom samoúčelného etatizmu a do svojho ideologického gulášu si primieša štipku nacionalizmu, rasizmu či náboženského fundamentalizmu, môže ho čakať rovnako perverzný vývoj. 

Spomínaným perverzným výstrelkom občas tlieskajú konzervatívni pravičiari: spomeňme si, aké sympatie ešte pred vojnou prejavoval voči Mussoliniho totalitnému režimu Winston Churchill. Ale pre ľavicu takéto niečo vždy bolo, je a bude absolútne neprijateľné. A preto malé upozornenie pre tých, ktorí majú zmätok vo svojich hodnotách: ak si náhodou ľavicu pletiete so samoúčelným etatizmom a paternalizmom, nie ste ozajstní ľavičiari a zaklopte na dvere nejakej tradičnejšej konzervatívnej strany, patríte tam. Pretože moderná ľavica je a vždy bola v etických a kultúrnych otázkach liberálna, nie konzervatívna. Alebo, ak chcete: progresívna, nie spiatočnícka. 

Princíp osobnej slobody 

Zásadným princípom pre moderných liberálnych ľavičiarov je klasický princíp slobody: pokiaľ moja sloboda neohrozuje iných, nikto mi ju nemá právo vziať. Ak inému nespôsobujem škodu, alebo inému neupieram jeho slobodu, môžem si robiť, čo chcem. Preto je v poriadku, ak policajt zabráni vrahovi zabiť jeho obeť, ale nie je v poriadku, ak policajt zmláti obuškom občana za to, že sa mu nepáčia jeho osobné názory. 

To neznamená, že štát nemôže pôsobiť na oblasť kultúry a morálky. Dôrazne však odlišujme dve veci: podporu hodnôt a prikazovanie hodnôt. Na jednej strane štát môže hovoriť a nenásilne propagovať, čo je dobré a čo je zlé; môže podporovať chvályhodné morálne aktivity a podujatia; môže ma aj chrániť umierneným bezpečnostným paternalizmom tam, kde by moja nerozvážnosť mohla ohroziť moje zdravie či život (napr. povinnosť ochranných pásov v autách). Štát takisto môže a má spoločnosti prostredníctvom kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií poskytovať základné morálne kódy, môže opatrne regulovať, môže kultúrne pôsobiť. To všetko je v poriadku. No jedna vec je, ak mi štát povie, čo by som robiť nemal alebo mal (odporúčanie) a iná vec je, ak mi v oblasti mojich autonómnych morálnych rozhodnutí povie, čo robiť nemôžem a čo naopak robiť musím (príkazy a zákazy). 

Štát má zasahovať do ekonomiky, nie do morálky 

Ak štát zasiahne do môjho osobného rozhodnutia, ktoré sa týka iba mňa a nikoho iného, správa sa neprimerane paternalisticky a hrubo porušuje moju osobnú slobodu. Štát má ľuďom pomáhať, nie ich vychovávať a vnucovať (!) im svoj svetonázor, vieru či morálne katechizmy. To platí aj pre také bláznivé nápady, s akými prichádzajú náboženskí fundamentalisti z OĽaNO. Naposledy to bol ultra-konzervatívny poslanec Branislav Škripek, ktorý chcel svojim neoinkvizičným zákonom zakazovať nahotu v dennej tlači. Nie, takto to nejde! Jedna vec je morálne pôsobiť a vo sfére občianskej spoločnosti bojovať proti morálnemu úpadku. Ale iná vec je prikazovať, zakazovať a diktovať ľuďom, čo si majú myslieť, čo si majú kupovať a kde a kedy majú nárok na sex. To, že je bigotný poslanec Škripek predsa ešte neznamená, že má byť bigotný aj štát. Nepíšem to po prvýkrát: ak má štát ambíciu zákazmi vychovávať dospelých ľudí, mali by dospelí ľudia „prevychovať“ štát. 

Štát môže byť intervencionistický, no nie hrubo paternalistický. Môže (a mal by) svojou sociálnou politikou pomáhať slabším, aby získali reálnu možnosť využívať svoje formálne slobody. Môže (a mal by) dokonca za týmto účelom upraviť trhový systém tak, že povedzme bude výrazne prerozdeľovať príjmy, progresívne zdaňovať občanov a firmy alebo výdatne regulovať ekonomiku. Pretože pokiaľ je ekonomický systém zle nastavený, sloboda jedných môže narúšať slobodu iných. A trhový systém si nikto slobodne nevolí, proste sa do neho rodí. V tomto prípade štát neporušuje slobodu, naopak – vytvára pre ňu podmienky. Čo však štát nemôže, to je zasahovať do našich súkromných rozhodnutí, či už morálnych alebo mimo-morálnych, pokiaľ neporušujú slobodu a práva iných ľudí. Vtedy by už našu slobodu nelegitímne porušil. 

Ľavica je o slobode, nie o disciplíne 

Konzervatívci vždy tvrdili, že štát sa má starať do ľudí. Liberáli zasa tvrdili, že štát sa nemá starať o nič. Socialisti odmietli oba tieto pohľady. Podľa nich sa štát nemá starať do ľudí, ale o ľudí. Žiaľ, nie všetci ľavičiari to dodnes pochopili. Považujem za nešťastné, že sú stále medzi nami aj takí ľavičiari, ktorí podporujú paternalistické praktiky štátu. Robia ľavici medvediu službu, pretože ju vystavujú obvineniam zo samoúčelného etatizmu. A taká ozajstná ľavica nie je. 

Ľavica nie je o štátnych zákazoch, príkazoch, disciplíne a autoritárstve. O tom je konzervativizmus. Na rozdiel od neho ľavica je o slobode. V oblasti osobnej sféry jednotlivca demokratická ľavica, či už sociálnodemokratická alebo neokomunistická, tradične čerpá zo zdôrazňovania slobody, emancipácie a tolerancie. Dôraz, aký kládol na osobnú slobodu a sebarealizáciu Karl Marx, by mal ostať najlepším vodidlom pre súčasnú ľavicu. A preto ešte raz: nepleťme si sociálny konzervativizmus s progresívnou ľavicou. Lebo z toho vznikne taký guláš, že sa tu opäť začne zalizovať nejaký šialený Benito.