Spor o liberalizmus a demokraciu (Mám faktickú... 4)

Ja som sa naozaj nechcel do tejto diskusie nejako zapájať, ale pán kolega Kuffa, váš prejav, poviem vám to úprimne, sa mi nepáčil. Nepáčil sa mi preto, že Slovensko je sekulárne zriadenie. Slovensko je sekulárna spoločnosť a ja naozaj vám rešpektujem to, že vy ste veriaci človek. Ja nie som veriaci človek, ja som ateista. Mám iný názor na tieto veci (predmetom diskusie bol návrh na liberalizáciu rozvodového konania, ak obaja manželia súhlasia s rozvodom – pozn. red.). A to je v poriadku. Ale vy sa snažíte vnucovať štátu vašu ideológiu a to sa mi zdá byť neadekvátne. Ja rešpektujem manželstvo, rešpektujem lásku. Vy tú diskusiu staviate do roviny, ako keby tí, ktorí boli za liberálnejšiu úpravu nerešpektovali manželstvo alebo lásku. Tu predsa nejde o lásku. Tu ide o to, či má byť láska pod štátnym dozorom. Kde sa to potom zastaví? Má byť aj reprodukcia pod štátnym dozorom? 

Budeme sa pýtať štátneho úradníka, či sa smieme reprodukovať? Ak chcete by konzistentný, prečo nemáme žiadať aj pred vstupom do manželstva súdneho úradníka, keď na konci máme žiadať súdneho úradníka. Čiže tam sú naozaj isté nekonzistencie, ktoré vyplývajú z vašej ideológie. Ja ju rešpektujem, len vás upozorňujem, že už nežijeme v stredoveku, nežijeme v časoch inkvizície, už sa neupaľujú bosorky, už sme naozaj v čase modernej európskej spoločnosti a minimálne diskusia o týchto témach by mala byť na mieste. Ďakujem.

(Mimochodom, reakcia poslanca Š. Kuffu na Ľ. Blahu stála za to, poslanec Kuffa sa priznal, že prvýkrát v živote zočil ateistu: „Ďakujem za pripomienky kolegov a som rád, že sme sa vzájomne počúvali. Budem reagovať viac-menej na kolegu pána Blahu. Budem sa na neho dívať. Ja asi prvýkrát v živote vidím, a možno aj druhýkrát v živote, ateistu. To je čosi ako delikatesné pre mňa, akoby novodobý zjav. Veľmi rád sa stretnem s ním v kuloároch a budem na túto tému ateizmu s ním rozprávať. To je čosi úžasné a šokujúce priam pre mňa, lebo dovolím si povedať, že asi celkom mu nie je jasné a zjavné, že čo je to ateizmus a čo je to ateista. Myslím si. Aj keď učí na vysokej škole... A k tomu stredoveku ako tu spomínal bosorky, inkvizície a podobne. To je taká obľúbená téma, ale to nie je na parlament, to budeme rozprávať tak kdesi ako bokom, ale stredovek ja nevnímam, pán kolega, ako negatívny. Stredovek je ten, z ktorého aj my dnes žijeme. Mnohé veci a mnohé hodnoty, ktoré nám tuná priniesol. Aj tá sekularizovaná spoločnosť, ktorú ste spomínali, ale kresťanstvo a predovšetkým kresťanstvo za celé stáročia formovalo našu kultúru, umenie, zdravotníctvo, školstvo. Snáď pochybujete o tom? To sú všetko kresťanské hodnoty. Aj keď sa hlásite k ateizmu, ale v skutočnosti sú za tým skutočne kresťanské hodnoty. Teraz to nevyzdvihujem len preto, lebo aj ja som jeden z nich. Ja sa za to nehanbím, že som kresťan. Dnes to môžem aj verejne vyznať, tak ako aj vy ako ateista sa môžete k tomu priznať verejne a nehanbíte sa za to. Ja si to veľmi, veľmi cením, ale to je naozaj na veľmi dlhú diskusiu. Takže potom poprosím, môžeme si to rozdiskutovať. Ďakujem.“)

Ďakujem pekne. Pán kolega Šebej, vážim si vaše argumenty, aj keď s nimi nesúhlasím. Ale do veľkej miery treba povedať, že tento spor je úplne legitímny. Je to spor medzi neokonzervatívnym, elitárskym (a to je odborný pojem, nie pejoratívny) vnímaním demokracie a participatívnym vnímaním demokracie. Ten spor je aj v politológii dnes veľmi aktuálny, spor medzi Giovannim Sartorim a Samuelom Huntingtonom, ktorí očividne sú vaši obľúbení autori, a medzi participatívnymi demokratmi, ako je Robert Dahl, Benjamin Barber atď. Ja mám pocit, že vy príliš zdôrazňujete tú jednu stranu argumentácie, tú neokonzervatívnu, a uchádza vám pointa tých participatívnych argumentov. Na druhej strane si však myslím, že nemožno zužovať otázku participatívnej demokracie len na referendum. Jeden z tých argumentov, ktorý používa aj Sartori, je, a ten je naozaj namieste, že referendum znemožňuje tzv. hru s pozitívnym súčtom, tzv. win-win situáciu. Dochádzame vždy do situácie, že buď ste za, alebo proti, a tým pádom sa stráca priestor pre kompromisy.

Preto existujú aj iné nástroje participatívnej demokracie, ktoré ale môžeme diskutovať: participatívne rozpočty (ako napríklad v Porto Alegre), participatívne stromy (dokonca v hlavnom meste Bratislava taký existuje); existujú formy, ako je ekonomická demokracia, výrobná samospráva (v španielskom katolíckom projekte Mondragón takýto projekt existuje). Čiže, existujú rôzne formy participatívnej demokracie. Ja by som naozaj tu diskusiu nezužoval iba na referendum. Posledná poznámka: naozaj s tým Hitlerom, to bolo preháňanie (F. Šebej spochybnil referendum odkazom na referendá, ktoré zneužil Hitler počas svojej vlády – pozn. red.). Lebo ten Hitler vyhral voľby. Zrušíme preto voľby? To sa takto tento druh argumentácie naozaj dá ľahko zneužiť. Ja by som sa chcel vrátiť do odbornej roviny: naozaj je tu spor medzi neokonzervatívcami a participatívnymi demokratmi a treba naozaj povedať po pravde, že ľavica stála vždy na strane participácie, čiže v tomto spore naozaj nemôžem stáť na vašej strane. Ďakujem.

Na jednej strane som rád, že slovenská neoliberálna pravica konečne objavila význam progresivity, to je naozaj fajn, ale na druhej strane je mi trošku ľúto, že táto naša slovenská neoliberálna pravica nepochopila (a teraz nemám na mysli pána Matoviča, ako skôr predkladateľov zo SaS), že princíp progresivity má zmysel v rámci daní, ale nie v rámci demokracie (prejednával sa návrh SaS, aby sa progresívne odstupňoval príspevok štátu politickým stranám, s tým, že SMER-SD ako strana s najvyšším ziskom vo voľbách, by ako jediný dostal nižší príspevok – pozn. red.). V rámci daní, kde ide o mzdy, kde ide o zisky, v rámci trhovej džungle naozaj má zmysel pomáhať tým slabším, ale v rámci demokracie ide o reprezentáciu občanov a tam tento princíp nefunguje. Politické strany totižto nie sú súkromné firmy a politika nie je podnikanie – to je to, čo mnohí SaS-kári doteraz nepochopili. Prostriedky pre politické strany sú prostriedky na udržanie zastupiteľskej demokracie. Kedysi takéto niečo nebolo treba - bohatí whigovia a toryovia vo Veľkej Británii mali dosť zdrojov na to, aby si zaplatili svoje politické strany. Ale problém mali robotnícke strany, ktoré reprezentovali chudobných ľudí a nemali odkiaľ vyzbierať peniaze. Čiže princíp toho, že „my máme peňazí dosť, my pravičiari a naozaj nepotrebujeme ďalšie príspevky“, to sa nedá aplikovať na demokraciu. Progresivita v trhovom systéme má zmysel preto, lebo ide o hodnotu solidarity s ľuďmi, a to povedal môj predrečník veľmi správne – s ľuďmi. S ľuďmi, ktorí majú prečo vzbudzovať súcit, lebo majú zlú materiálnu situáciu. Vo mne však naozaj strany ako je SaS súcit nevzbudzujú – teda určite nie kvôli ich finančnej situácii, možno kvôli iným dôvodom. Takže aplikovanie princípu solidarity na oblasť demokracie je v tomto prípade absolútnym nepochopením demokracie. Ďakujem. 

Pán kolega Chren, dovoľte mi v súvislosti s vašim (podľa mňa) absurdným návrhom (SaS sa snažila urobiť z tzv. dňa daňovej slobody na Slovensku pamätný deň – pozn. red.) zacitovať slovenského ekonóma Michala Poláka a jeho článok „Deň daňovej slobody? Sviatok hlúposti, chudoby a ohrozenia“. Pán Polák sa vo svojom článku odvoláva na amerického ekonóma Paula Krugmana, ktorý odhaľuje jeden z obľúbených pravičiarskych trikov, totiž meranie slobody. A teraz citujem: "Čuduj sa svete, úroveň slobody je štatisticky významne spojená s nižšou úrovňou vzdelania, menšou hustotou obyvateľstva, nižším HDP na obyvateľa, zvýšenou detskou úmrtnosťou, zvýšenou nehodovou úmrtnosťou, zvýšeným výskytom samovrážd, zvýšenou úmrtnosťou v súvislosti so strelnými zbraňami, zníženým priemyselným výskumom a vývojom a zvýšenou príjmovou nerovnosťou. Nuž, kto by to bol povedal. Chcete veľkú mieru ekonomickej a osobnej, daňovej slobody? Vitajte na Divokom zapadákove: nevzdelanom, riedko osídlenom, chudobnom a nebezpečnom. Je skutočne len náhodou, že tento opis tak veľmi pripomína iný slávny opis toho, ako bol kedysi život "osamelý, chudobný, ohavný, hrubý a krátky"?, píše Michal Polák. Pán kolega, platí, že čím viac daňovej slobody, tak ako ju definujete, tým horšia je životná úroveň. To naozaj štatisticky platí. Porovnajte si krajiny ako je Švédsko s krajinami ako sú rozvojové štáty ako je Burkina Faso, alebo Bangladéš, to sú asi vaše vzory - to ďakujem pekne.

Pán kolega Matovič, je milá tá vaša snaha (poslanec Matovič apeloval na sociálnych demokratov zo Smeru a liberálov zo SaS, aby sa cez prestávku dohodli na tom, čo je to sloboda – pozn. red.), len naozaj tam, a to myslím uznajú aj páni liberáli zo SaS, je vážny rozdiel medzi tým, ako vnímame slobodu. Je to vážny ideový rozdiel. Sú dva typy slobody - pozitívna sloboda a negatívna sloboda (aspoň podľa jedného britského liberála Isaiaha Berlina). A tá pozitívna sloboda hovorí o slobode k niečomu, o slobode k sebarealizácii, kdežto tá negatívna sloboda, o ktorej hovoria neoliberáli, hovorí iba o slobode od niečoho, najmä od štátu a táto sloboda väčšinou speje k slobode bohatých ľudí a chráni ich vlastnícke práva pred tým, aby ich štát zdaňoval a tak ďalej, kdežto tá naša sloboda, pozitívna sloboda, sloboda k niečomu sa snaží naozaj reálne dať ľuďom príležitosti, šance, aby mohli tú svoju slobodu využívať, a to sú najmä chudobní ľudia, ktorí tieto šance nemajú, aj keď formálne možno majú všetky tie slobody, ktoré im dáva ústava. To znamená, že predpokladom slobody, pozitívnej slobody, je sociálny štát a vysoká miera progresívneho zdaňovania aj redistribúcie od bohatých k chudobným. Tam je ten zásadný rozdiel medzi socialistami a liberálmi, ktorí žiaľ sa nedá takýmto jednoduchým spôsobom preklenúť. Ten zásadný spor je o tom, že my, ľavičiari si naozaj nevieme predstaviť situáciu a nevieme ju morálne zdôvodniť, že niekde „slobodne“ deti umierajú od hladu. „Slobodne“ umierať od hladu, to sa naozaj podľa môjho názoru nedá. Ďakujem.

(Článok bol pôvodne uverejnený na portáli www.noveslovo.sk.)