pondelok 11. februára 2013

Ako dobre, že nevládnu účtovníci... (Mám faktickú...2)

Pán kolega Poliačik, vo vašom vystúpení zaznelo, že vám v programovom vyhlásení vlády chýba pojem sloboda. Keby ste ten pojem chápali širšie, tak by vám tam nechýbal, pretože sloboda sa dá chápať buď ako svojvôľa (to je ten neoliberálny pohľad, ktorý znamená slobodu tých bohatých a silných) alebo sa dá chápať v súvislosti s rovnosťou (sloboda pre všetkých rovnako) a vtedy narážame na pojem ľudských práv, a najmä sociálnych práv. A tie vám určite v programovom vyhlásení chýbať nemôžu, lebo tam sa nachádzajú cez hodnotu solidarity. Uvedomte si, čo sloboda ako svojvôľa vlastne znamená – vyjadruje to jeden klasik: „Sloboda pre šťuku je smrť pre malé ryby.“ Keď dáte slobodu tým najsilnejším, pohltia tých slabších. Preto je dôležitá solidarita ako predpoklad slobody. Ale to by ste ako liberál mali vedieť, lebo určite čítate Johna Rawlsa a najznámejších liberálov súčasnosti. 


Čiže, celkom nerozumiem, o čom vlastne hovoríte, keď hovoríte v tejto chvíli, že vám vo vyhlásení chýba sloboda. No a čo sa týka tej európskej sociálnej demokracie, keď teda toľko viete o tej postmodernej a súčasnej diskusii ohľadom heterosexuálov a homosexuálov, mali by ste vedieť, že pojem „teplý“ je politicky nekorektný a nemali by ste ho používať. Ďakujem. (Potlesk.)

Chcel by som sa poďakovať pani poslankyni Tomanovej za jej príhovor, najmä za zmienku o sociálnom zmieri, o dokumente Európa 2020, ako aj o konkrétnych opatreniach a argumentoch, ktoré vychádzajú z programového vyhlásenia vlády. Doplnil by som len všeobecný pohľad. Existujú vo všeobecnosti tri základné modely sociálneho štátu, sociálnej politiky. Po prvé kontinentálny (bismarckovský), po druhé škandinávsky (sociálnodemokratický), po tretie anglosaský (liberálny, alebo tiež beveridgeovský). Z programového vyhlásenia vlády je zrejmé, že vláda sa pokúša vybrať to najlepšie z každého z týchto modelov a aplikovať to na podmienky Slovenskej republiky. Z kontinentálneho vyberáme dôraz na udržateľnosť systému sociálneho poistenia a dôchodkového systému. Z toho škandinávskeho dôraz na solidaritu, sociálny dialóg a znižovanie nerovnosti. A z toho anglosaského dôraz na zamestnanosť, boj s chudobou a vytváranie dostatočnej záchrannej siete pre občanov. Čo je najdôležitejšie, tým základným motívom programového vyhlásenia vlády je európsky sociálny model, a teda dôraz na hodnoty solidarity, pozitívnej slobody a spoločenskej rovnosti. A tu je ten základný kontrast. Kým naša vláda sa snaží o moderný európsky program, tá bývalá sa snažila, žiaľ, o stredoveký program, ktorý nikam neviedol. Ďakujem. (Potlesk.)

Pán kolega Kaník, my sme si už viaceré tie veci vydiskutovali aj včera v televízii, tak že len doplním krátko. Hovoríte o tom, že Slovensko by malo byť (v Európskej únii, pozn. redakcie) kamienkom, čo spustí lavínu. To sedí, to je v poriadku. Len mám skôr pocit, že vy sa snažíte byť lavínou, čo spustí kamienok. To znamená: áno, máme „ovplyvňovať veci“, máme „ovplyvňovať“ a máme „byť aktívni“, ako hovoríte, ale to sa dá robiť aj inteligentne, bez toho, aby sme robili veľké ramená, veľké svaly na celú Európu, ako to bolo za bývalej vlády. Dá sa to robiť tak, že naozaj vláda získa dôveru (získala ju) a pán minister financií bude zastupovať naše záujmy určite rozhodne inteligentnejšie, ako to robil jeho predchodca a mám pocit, že tie riešenia, ktoré môžeme priniesť, sú potom efektívnejšie a nie sú také ťažkopádne, ako navrhujete vy. No ale čo ma najviac mrzí na tom vašom návrhu, na tom uznesení (o tom, že každé navýšenie eurovalu má byť prerokované v parlamente, pozn. redakcie), to je určitá schizofrénia, pretože keď bol ministrom financií pán Mikloš, vtedy ste nežiadali o takéto uznesenie. Keď zasadá Medzinárodný menový fond a prijíma nejaké pôžičky a prijíma nejakú pomoc, nežiadate takéto uznesenia a ide o ten istý mechanizmus. Čiže, nerozumiem celkom tomu vášmu návrhu a tejto schizofrénii. A posledná poznámka: veď v eurovýbore je možnosť tieto veci diskutovať, nie je tam žiaden problém. Pán Štefanec, ktorý sedí vedľa vás, vám kto určite vysvetlí. Tam problém neexistuje. To znamená, že mám pocit, že vykopávate otvorené dvere. Ale očividne chcete vyslať nejaký politický signál – v poriadku, ale neviem, či toto je tá vhodná forma. Ďakujem.

Pán kolega Sulík, podľa mňa váš príhovor bol dôkazom toho, ako je dobre, že nám nevládnu účtovníci. Pretože na vládu je potreba štátnikov a politikov. Keby o všetkom rozhodovali iba účtovníci, dopadlo by to tak, že vy by ste si pred dvoma rokmi povedali, že treba, aby živelne skrachovalo Grécko a podľa vašich predstáv by ste si len vyčiarkli účtovnú položku Grécko. No ale takto to nefunguje. Vy ste nezarátali politické náklady, sociálne náklady, ekonomické náklady, aké by to malo na eurozónu. Vy ste si len vyčiarkli položku Grécko. To už je len úžasná úvaha, naozaj, klobúk dole. Nazval by som to vašim slovom: „diletantično“. No a čo sa týka toho, čo ma naozaj mrzí: to je to, že slovenskí liberáli – a liberálne strany sú veľmi významným prúdom v európskej politike – sa dneska dávajú do jednej rodiny s takými politikmi, ako Le Pén, talianski fašisti, Zlatý úsvit v Grécku, Praví Fíni a pod. Toto je naozaj na zamyslenie pre celý slovenský liberalizmus. Ďakujem.

Takisto by som chcel nadviazať na poslanca Andreja Kolesíka a poukázať na to, že aj v tomto spore (o zvýšení vplyvu štátu v SPP, pozn. redakcie) možno vidieť dva legitímne pohľady na štát, alebo na vzťah štátu a súkromnej sféry. Na jednej strane je pohľad neoliberálov, kde štát má vystupovať iba ako nočný strážnik a základné hodnoty sú deregulácia, privatizácia, liberalizácia a základnou dogmou je: štát je zlý vlastník. Otázka je, komu tento pohľad vyhovuje. No vyhovuje súkromným korporáciám, biznismenom a najbohatším zložkám spoločnosti, ktoré tlieskajú (na zmienku o neoliberálnom pohľade začal tlieskať poslanec Sulík, pozn. redakcie). Druhý pohľad: silný sociálny štát. To je pohľad sociálnej demokracie. Oba tieto dva pohľady sú legitímne, pričom však pohľad sociálnej demokracie hovorí viac o regulácií, o sociálnych funkciách vlastníctva, o rovnováhe, o redistribúcii v prospech tých slabších. Komu tento pohľad vyhovuje? Tým najslabším a strednej triede, ktorých chráni. Pozrite sa na Nórsko, na Švédsko. Kto vládne? Sociálni demokrati. Regulujú? Regulujú. Funguje to? Funguje, pán kolega (na zmienku o strednej triede vykrikoval z pléna poslanec Miškov, pozn. redakcie). Čiže tu máme dva základné pohľady: pravica, ľavica. Vo voľbách sa tieto dva pohľady stretli a vyhral kto? Vyhrala ľavica. Čiže: ja si myslím, že tento problém už máme vyriešený – demokraticky a legitímne. A ja som naozaj veľmi rád, že filozofia neoliberálov, ktorá sa dá v skratke vyjadriť „brániť bohatých a kopnúť si do najslabších“, konečne na Slovensku prehrala. Ďakujem. (Potlesk.)

(Článok bol pôvodne uverejnený na portáli www.noveslovo.sk.)


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára