Základný európsky príjem pre všetkých: dozrel čas?

Čo je to všeobecný základný príjem? Je to nepodmienený štátny príspevok, ktorý od štátu mesačne dostane každý jeho občan, a to len z toho titulu, že je občan štátu. O všeobecnom základnom príjme sa na pôde západnej ľavice horlivo diskutuje už niekoľko desaťročí. Na Slovensku – ako to už býva – sme zasa o niečo pozadu. V súčasnosti sa spúšťa európska občianska iniciatíva, ktorá môže tento progresívny projekt dotlačiť až do Európskej komisie. Som presvedčený, že tento projekt by ľudia mali podporiť. Sám som tak urobil prakticky okamžite, ako som sa o tejto iniciatíve dozvedel.

Civilizačný výdobytok

Všeobecný základný príjem je akési štátne „vreckové“. Dostávali by ho všetci občania bez ohľadu na svoju sociálnu situáciu. A dostávali by ho bezpodmienečne. Žiadne dokazovanie sociálnej potrebnosti, žiadne behanie po úradoch, žiadne podmienky, žiadne doprosovanie. Jednoducho, nárok na tento príjem by mal každý občan bez výnimky. Môžeme si takýto prepych dovoliť?

Na túto otázku odpovedal jasne už pred niekoľkými rokmi na Klube Nového slova známy český filozof Marek Hrubec: „V minulosti sa každý pretĺkal, ako vedel. Bolo nemysliteľné, aby boli v mestách chodníky, cesty a verejné osvetlenie, mestská polícia... Dnes je to všetko samozrejmosť. A naša civilizácia je možno už tak ďaleko, že môže dať základný príjem všetkým občanom. Potom sa nestane, že niekto zmrzne na ulici alebo nebude mať čo jesť. Táto dávka je akýmsi základným právom každého človeka na dôstojnosť.“

Ľavica aj pravica hovorí áno

Garanciu základného príjmu pre všetkých ľudí ako jeden z prvých obhajoval nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu James Tobin. V súčasnosti tento koncept bližšie rozvádza predovšetkým belgický analytik Philippe Van Parijs, hoci medzi jeho obhajcov patrí napríklad aj slávny francúzsky filozof Andre Gorz či alterglobalistickí klasici Antonio Negri a Michael Hardt. Táto myšlienka však nemá zástancov iba medzi ľavicovými teoretikmi. Všeobecný základný príjem v tej či onej podobe podporovali aj pravicoví ekonómovia, napríklad Friedrich von Hayek, Milton Friedman či Paul Samuelson.

Argumentácia Van Parijsa vychádza zo snahy o naplnenie tzv. pozitívnej slobody, a teda materiálnych podmienok pre skutočnú slobodu každého jednotlivca. Ťažko totiž považovať za slobodného povedzme bezdomovca, chyteného v pasci chudoby, odsúdeného na žobrotu a hlad. Všeobecný základný príjem by bol zárukou toho, aby sa každý občan mohol spoľahnúť aspoň na elementárnu dôstojnú životnú úroveň. Vo svete Sputnikov a kozmických staníc by sa azda na takýto projekt prostriedky našli.

Je to spravodlivé? 

Samozrejme, všeobecný základný príjem možno označiť za nespravodlivý. Napríklad podľa nórskeho neomarxistu Jona Elstera by bol takýto nepodmienený príjem aj pre záhaľčivých jednotlivcov len veľmi ťažko obhájiteľný, pretože „je v rozpore so všeobecne rozšíreným poňatím spravodlivosti, ktoré vníma ako silne nespravodlivé, keď práceschopní ľudia žijú z práce iných.“ Pravda, z tohto hľadiska je v rozpore so spravodlivosťou už dnešný stav, ak napríklad vlastník nehnuteľnosti žije z práce iných (z renty), zatiaľ čo nevynakladá žiadnu prácu.

Vo svojej knihe Späť k Marxovi? som ideu všeobecného základného príjmu kritizoval ako nedostatočne spravodlivú aj ja. Van Parijsova argumentácia je totiž v očividnom rozpore s kritériom čistého úsilia jednotlivca, ktoré obhajujem vo svojej teórii spravodlivosti. Nevychádza totiž z pracovitosti jednotlivcov a nerozlišuje medzi zaslúženou a nezaslúženou odmenou. Neodráža ani kritérium potrieb, pretože takýto príspevok je vyplácaný tak chudobným, ako aj bohatým. Aj preto by z hľadiska spravodlivosti bolo možno vhodnejšie, aby sme pracovali napríklad s konceptom tzv. participatívneho príjmu, ktorý obhajuje napríklad Claus Offe. V rámci tohto návrhu by v prípade práceschopných jednotlivcov priznanie základného príjmu záviselo od ich ochoty vykonávať verejnoprospešnú činnosť či zúčastňovať sa vzdelávacích aktivít.

Nejde o dávku pre zaháľačov

Za nespravodlivé možno považovať predovšetkým to, že všeobecný základný príjem je vyplácaný v rovnakej výške nielen sociálne potrebným, ale všetkým jednotlivcom, počnúc najchudobnejšími až po najbohatších. Tento paušálny prístup sa dá označiť za zbytočne finančne nákladný. Ak by boli prostriedky, ktoré sú podľa Van Parijsovho modelu priznávané aj tým, ktorí ich nepotrebujú, prerozdelené medzi tých, ktorí ich naopak potrebujú, výška základného príjmu pre sociálne potrebných by mohla byť rádovo vyššia. Iný názor má britský ekonóm Andrew Glyn, ktorý základný príjem obhajuje s odvolaním sa na nižšiu administratívnu náročnosť, ktorá by prispela k väčšej ekonomickej efektivite pri vyplácaní tejto univerzálnej dávky.

Bez ohľadu na moje čiastkové výhrady zdieľam Van Parijsovo presvedčenie, že garancia všeobecnej základnej dávky by nemala za následok menšiu pracovnú motiváciu pre jednotlivcov. Ako píše Van Parijs: „To neznamená, že sa tu permanentná nečinnosť stáva príťažlivou voľbou: ani pri vysokom univerzálnom všeobecnom príjme nemôžeme očakávať, že nám zabezpečí pohodlný život. Má nám umožniť vziať si voľno pri zmene miesta, redukovať pracovnú dobu, urobiť si čas na rekvalifikáciu, začať podnikať alebo sa pripojiť ku kooperatíve.“

Základná sociálna istota pre každého

Všeobecný základný príjem netreba chápať ako stelesnenie sociálnej spravodlivosti, ale ako civilizačný výdobytok, ktorý by každému občanovi zabezpečil pozitívnu slobodu a minimálnu dôstojnú životnú úroveň za akýchkoľvek životných udalostí. Bol by tým najelementárnejším prejavom humánnosti a stal by sa základnou sociálnou istotou každého občana, samozrejme, popri zachovaní doterajších sociálnych dávok a štátnych príspevkov. Mohol by byť dôležitým predpokladom pre napĺňanie extenzívnejších predstáv o sociálne spravodlivej redistribúcii a solidarity, modelovaných na báze potrieb.

Doposiaľ sa tento projekt aspoň čiastočne podarilo v tej či onej podobe zrealizovať v americkej Aljaške, v Brazílii či v niektorých kanadských mestách. Snahy o jeho presadenie boli citeľné aj v americkom Kongrese. Spomedzi európskych štátov zašlo najďalej Holandsko, ktoré zaviedlo všeobecný základný príjem aspoň pre umelcov a predstaviteľov kultúry. V polovici 90. rokov bola v Holandsku o tomto projekte veľmi živá diskusia. Najčastejšími politickými podporovateľmi všeobecného základného príjmu sú zväčša zelené strany, ale hlboké diskusie rozprúdil aj v mnohých sociálnodemokratických stranách počnúc 70. rokmi minulého storočia až doteraz. Za zmienku stojí, že viaceré stredoľavé strany vnímajú napríklad negatívnu daň z príjmu ako možnú cestu práve k všeobecnému základnému príjmu, hoci nejde o totožné projekty. Navyše, a to je dôležité, tento projekt predpokladá paralelnú existenciu všetkých doterajších sociálnych dávok a príspevkov, čo je zásadný rozdiel v porovnaní s karikatúrou základného všeobecného príjmu, s ktorou na Slovensku prišli niektorí popletení neoliberálni politici.

Odpoveď pre Európu

Nech by bola výška všeobecného základného príjmu spočiatku akokoľvek symbolická, bola by potvrdením základného ľudského práva – práva každého človeka na obživu a zabezpečenie. Časom, ak by to ekonomické možnosti štátu dovolili, by sa základný príjem mohol zvyšovať a stať sa postupne ozajstnou sociálnou istotou. Bol by tou najzákladnejšou sociálnou sieťou, na ktorú by sa mohol spoľahnúť úplne každý, a to v akejkoľvek životnej situácii.

A čo treba zdôrazniť: ak by sa takýto projekt podarilo zrealizovať na pôde Európskej únie, určite by to dalo impulz pre ďalší rozvoj európskeho občianstva, ktoré je stále iba v plienkach. Inými slovami: ak by sa tento projekt podarilo zrealizovať prostredníctvom EÚ a občania v celej únii by priamo z Bruselu dostávali každý mesiac na účet všeobecný základný príjem, som si istý, že pocit hrdosti na európsku identitu by to u občanov posilnilo viac než všetky európske vlajky, hymny, semináre a ústavy Európy dohromady.

Európski lídri by si mohli uvedomiť, že napriek všetkým finančným problémom, ktorými EÚ aktuálne prechádza, dnes už dozrel čas na presadzovanie pozitívnej slobody pre všetkých, ako aj na seriózne presadzovanie európskeho občianstva. Som presvedčený, že základný európsky príjem je zmysluplnou odpoveďou na viaceré európske bolehlavy.