Pohoda vôbec nie je v pohode

Keď sa povie hudobný festival, predstavím si Woodstock 1969, kde hrajú progresívne kapely, stretnú sa tam ľudia, čo chcú lásku a mier, ľudia, ktorí majú plné zuby korporátneho kapitalizmu, ľudia, čo chcú meniť svet. Tak ako to bolo v 1969 v USA, keď sa mladí ľudia s kvietkami vo vlasoch búrili proti vojne vo Vietname. 

Vymývanie mozgov

Na Slovensku je ešte aj toto úplne naopak. Najväčší hudobný festival Pohoda je karnevalom militantného neokonzervativizmu, kde vejú vlajky štátu, ktorý kántri v občianskej vojne vlastných občanov a v ktorého vláde sedia zástupcovia neonacistickej strany. 

Na festivale sa negustiózne producírujú oligarchovia a skrachovaní neokonzervatívni politici, ktorých provinčné médiá glorifikujú na spôsob severokórejského Kima. Šíri sa kult osobnosti, rusofóbia a nenávisť. Mladí ľudia sú vo vytržení z korporácií, konzumu, vojen a prachov.

Toto nepripomína Woodstock 1969, ale skôr Totenehrung 1933 v Norimbergu. Žiadne kvety vo vlasoch, žiadne hľadanie alternatív, žiadne ideály, žiadna rebélia. Len zmanipulované masy. Desím sa, čo za generácia prichádza... Toto proste nie je v pohode.

Woodstock bol o niečom inom

V rokoch 1968 a 1969 to bolo celkom iné kafé. Zaspomínajme trochu. Ľudia sa búrili proti vojne, ktorú viedli Američania vo Vietname. Chceli mier, túžili po slobode, volali po novom, sociálne spravodlivejšom svete, kde nebude chudoba, nerovnosť ani náboženská nenávisť. Ako spieval John Lennon, len si to predstavte. 

Vo februári 1968 západným Berlínom pochodovalo 20 tisíc ľudí na čele s Rudim Dutschkem a kričali Ho-Ho-Ho-Či-Min. Dnes by asi poniektorí útlocitní intelektuáli písali salónne traktáty o tom, že Ho-Či-Min nie je podľa západných štandardov najsamlepší demokrat. A na Pohode by viali americké vlajky a Hríb by sa v Café Európa bratsky porozprával s nejakým americkým generálom, ako v mene slobody a mieru najefektívnejšie vypáliť vietnamskú dedinu.

Deti kvetov a deti hamburgerov

Deti kvetov vo Washingtone v roku 1968 pochodovali s transparentmi "Make Love Not War" a z Woodstocku v roku 1969 vytvorili gigantický festival mieru. Dnešné deti hamburgerov by sa zmohli na facebookový status a túžobne by očakávali aspoň 12 „páči sa“, čím by sa ich revolučné nasadenie dočista vyčerpalo... A potom šup na Pohodu, poplakať si pri Kiskových či Radičovej floskulách a dobre sa ožrať.

Neokonzervatívni „jastrabi“ musia byt z dnešnej mládeže nadšení. Namiesto toho, aby mladí v uliciach pochodovali za spravodlivejší svet, pochodujú po obchodných centrách a pojedajú hamburgery. Na festivaloch nebojujú za nový, lepší svet, ale nechajú sa ohlupovať tými, čo súčasný prehnitý systém ovládajú. 

Som si istý, že na Pohode je aj veľa rozumných mladých ľudí, čo tam išli iba kvôli dobrej hudbe: prosím, povedzte organizátorom, nech prestanú s vymývaním mozgov a venujú sa len umeniu, pretože z Pohody sa stala paródia na hudobný festival, vo svojej podstate zúfalo pripomínajúca Mečiarove štadióny a iné politické kortešačky. Je to všetko, len nie v pohode.

(Komentár pôvodne vyšiel 15. júla 2014 na portále NoveSlovo.Sk.)