Škoda, že do Brazílie sme sa na neprebojovali, no majstrovstvá sveta vo futbale aj tak budú stáť za to. Vyrastal som síce na generácii takých futbalistov ako Gary Lineker, Roberto Baggio či Zinedine Zidane, ale ani Lionel Messi či Cristiano Ronaldo nie sú na zahodenie. Žartujem. Šampionát v Brazílii bude jednoznačne veľkým futbalovým sviatkom, na ktorom uvidíme to najlepšie, čo dnešný futbal ponúka.
Cesta k tolerancii?
Futbal sa často spája aj s politikou. Najčastejšie sa v súvislosti s ním hovorí o xenofóbii a rasizme mnohých futbalových chuligánov. Tento negatívny fenomén sa k futbalu často apriórne priradzuje a pravdou je, že nie vždy neoprávnene. Ako však správne upozorňuje napríklad slávny britský intelektuál Eric Hobsbawm, aj primitívni tifosi či rowdies s nadšením tlieskajú Afričanovi, ktorí vybojoval víťazstvo pre ich obľúbený tím. V súčasných európskych ligách hrá približne tri tisíc futbalistov tmavej pleti, nehovoriac o juhoamerických futbalistoch. Väčšinou patria k tým najlepším.
Naozaj si neviem predstaviť povedzme fanúšika FC Chelsea, ktorý by z rasových dôvodov protestoval proti bravúrnemu čiernemu útočníkovi tohto londýnskeho klubu Samuelovi Eto´ovi. Ako možno vidieť, dochádza tu k určitej schizofrénii: na jednej strane futbaloví primitívi oplývajú rasistickými predsudkami voči Afričanom, no na druhej strane sú títo Afričania ich klubovými hrdinami a aj tí najväčší krikľúni spomedzi fašistov ich nezakryte obdivujú. Žeby náznak tolerancie a odbúravania rasových predsudkov? Som presvedčený, že moderný futbal môže pomôcť mnohým ľuďom pochopiť, že rasizmus je zlo. Chce to čas a veľa dobrej vôle.
Ľavicové a pravicové futbalové kluby
Je pikantné, že futbal hlboko ovplyvňuje aj stranícku politiku. Od príslušnosti k fanúšikom konkrétneho tímu sa v niektorých krajinách odvíja aj politické presvedčenie či triedna príslušnosť. Napríklad na Cypre sú fanúšikovia Omónie Nikózie tradičnými voličmi komunistickej strany AKEL, zatiaľ čo fanúšikovia Apoelu Nikózia sa sústreďujú okolo voličov pravicovej strany DISY.
V Taliansku pochádzajú fanúšikovia AC Milána zväčša z nižších vrstiev a robotníckej triedy (paradoxne si mnohých z nich voličsky získal vlastník milánskeho veľkoklubu, pravicový populista Silvio Berlusconi práve preto, že AC Miláno použil ako prostriedok v politickom boji), naopak fanúšikovia mestského rivala Internazionale patria skôr k vyššej strednej vrstve.
Španielsky fašistický diktátor Francisco Franco chcel vytvoriť svetový veľkoklub z Atlética Madrid, no veľmi skoro obrátil svoju pozornosť k mestskému rivalovi, slávnemu Realu. Dnes je Atlético typický robotnícky klub, zatiaľ čo Real sa drží aristokratickej tradície. Tohto roku sa tieto dva kluby stretli vo finále Ligy Majstrov: vyhral ten bohatší. Život nie je rozprávka.
Papaláši verzus družstvá
Rôzne politické, náboženské či nacionalistické rozdelenia v rámci futbalového sveta možno nájsť aj v Grécku (ľavicový Olimpiakos Pireus verzus pravicový Panathinaikos Atény), v Škótsku (protestantský Glasgow Rangers verzus katolícky Celtic Glasgow), v španielskom Baskicku (baskický nacionalistický Athletic Bilbao verzus španielske tímy) a ďalších európskych krajinách. Niektoré slávne európske kluby boli spájané s židovskou menšinou, napríklad holandský Ajax Amsterdam, maďarský MTK Budapešť, ale aj anglický Tottenham Hotspur. Dalo by sa takto pokračovať. Futbal je proste plný politiky a ideových afiliácií.
Zaujímavé je sledovať aj vlastnícke štruktúry. Niektoré kluby sú vlastnené svojimi členmi a fungujú na spôsob družstiev. To platí pre väčšinu nemeckých klubov, vrátane Bayernu Mníchov, ale napríklad aj pre slávnu FC Barcelonu. Iné kluby sú klasickým súkromným vlastníctvom, ktoré ovládajú bohatí šejkovia či ruskí oligarchovia. Zväčša sú to anglické kluby (Manchester City, Chelsea Londýn), ale naposledy bol takto odkúpený aj francúzsky Paríž Saint-Germain.
Futbal a monopolizácia
Ako vidno, futbal je nielen krásna hra, ale aj tvrdý biznis. Ako výstižne píše spomínaný Hobsbawm: „Globálny futbalový biznis je vo svojej podstate ovládaný imperializmom niekoľkých kapitalistických firiem nesúcich celosvetovo známe mená – malým počtom veľkoklubov pochádzajúcich z niekoľkých európskych krajín, ktoré spolu navzájom súťažia ako v domácich, tak – to prednostne – v medzinárodných súťažiach. Pokiaľ ide o kluby, došlo k výraznému oslabeniu pozície tých, ktorí nepatria do spoločenstva medzinárodných superlíg a iných súťaží... Kríza, ktorou prechádzajú kedysi hrdé futbalové kluby v Brazílii a Argentíne, je toho dôkazom.“
Každý, kto sleduje futbal, si dnes musí byť vedomý toho, že niekoľko špičkových bohatých klubov, napríklad Real Madrid, FC Barcelona, Manchester United, Chelsea Londýn či Bayern Mníchov, ovláda celý futbalový svet, zatiaľ čo slávne, no finančne podvyživené kluby ako River Plate Buenos Aires, Peñarol Montevideo, Boca Juniors či Flamengo Rio de Janeiro, sú už len dielňou na výrobu nových kvalitných futbalistov, ktoré si skôr či neskôr odkúpia európske veľkokluby. V podobnej situácii sú aj stredoeurópske kluby, čoho dôsledkom je klesajúca úroveň domácich líg, či už na Slovensku, Maďarsku či v bývalých juhoslovanských štátoch. Spomeňme na časy, kedy Slovan Bratislava, Honvéd Budapešť či Crvena Zvezda Belehrad vyhrávali európske súťaže. Monopolizácia je hlavným zákonom globálneho biznisu, niet sa čo čudovať.
Väčší pes žerie
S trochou zveličenia sa dá povedať, že jediný futbal, ktorý sa dnes oplatí pozerať, je anglická Premier League, Liga Majstrov a majstrovstvá sveta. Zasvätenci by pridali možno španielske El Clásico, zápasy Bayernu Mníchov, milánske derby a finále Európskej ligy. V spomínaných zápasoch sa koncentruje všetko futbalovo výnimočné. A všade navôkol ostáva spúšť.
Zatiaľ čo ešte relatívne nedávno pre kluby existovali obmedzenia pre nákupy zahraničných futbalistov (v klube mohli napríklad nastúpiť v zápase iba traja legionári) a bohatstvo klubu preto nezaručovalo automatický úspech, dnes je aj futbal plne v zajatí globalizačnej logiky voľného trhu. Ten nevedie k rovnováhe a férovej súťaži, ale len ku koncentrácii bohatstva a k monopolizácii. Ide o rovnaký trend ako v súčasnej globálnej ekonomike, ktorú ovládajú nadnárodné korporácie a veľké banky: veľké ryby požierajú tie malé a masy tomu nadšene tlieskajú.
Férová súťaž?
Dôsledkom je, že mnohí kvalitní futbalisti vysedávajú na lavičkách veľkoklubov, ktoré si ich odkúpili iba preto, aby neodovzdávali svoje služby konkurencii. V klubových súťažiach sa zväčša rieši už iba to, ktorý z ôsmych veľkoklubov získa trofej tohto roku.
Väčšie futbalové zápletky dnes už nájdeme iba v stretnutiach národných reprezentácií. Tie si totiž nemôžu komerčne nakúpiť najlepších futbalistov, ostáva im len to, čo sa u nich narodilo. Aj v tomto prípade sa však už začala hra s priznávaním občianstva výnimočným futbalistom, usilovné hľadanie, či pradedo nejakého argentínskeho kanoniera nemal povedzme taliansky pôvod, politické kšefty a koncentrácia moci.
Napriek tomu platí, že pokiaľ ide o futbal, majstrovstvá sveta národných tímov patria k tej najférovejšej a najnapínavejšej súťaži. Najbližší mesiac sa o tom môžeme takmer denne presviedčať. Politika k futbalu patrí. Ale našťastie: stále je to predovšetkým nádherná hra. Želám príjemné zážitky!
(Komentár pôvodne vyšiel 11. júna 2014 na portále Aktuality.Sk.)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára