Koniec Európy: staneme sa americkou kolóniou?

Transatlantické obchodné a investičné partnerstvo (TTIP) je obrovská obchodná dohoda medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi americkými, ktorá prinesie doslova neoliberálnu revolúciu. Jej podpísanie bude ako výstrel z akejsi kapitalistickej Auróry a Európa, ako ju poznáme, v podstate prestane existovať. Napriek všetkým tlakom, ktoré v Európe prebiehajú v ostatných troch dekádach, Európa si ešte stále chráni svoj sociálny a environmentálny model. TTIP bude hrobárom tohto modelu.

Neoliberálna revolúcia

Aký je historický kontext? Tridsať rokov vo svete prebieha tlak na neoliberálne reformy, ktoré majú eliminovať sociálny štát. Rozvojový svet je už plne pod kontrolou a jediný, kto ešte váhavo odoláva, je Európa. Základné ciele neoliberálnej ideológie sa dajú zhrnúť do troch slov: privatizovať, deregulovať, liberalizovať.

Privatizuje sa v mene dogmatickej viery, že štát je v ekonomike škodca. Štátne vlastníctvo sa postupne rozpredalo oligarchom a nadnárodným korporáciám. Vlna privatizácie sa rozširuje aj na oblasť školstva, zdravotníctva a ďalších verejných služieb. V konečnom dôsledku sa všetko stane tovarom: aj zdravie, aj vzdelanie, aj sociálnu starostlivosť si budete musieť kúpiť. Ak nebude mať peniaze, nezaslúžite si žiť. Korporácii je ukradnutá vaša dôstojnosť. Ide jej o zisk. Privatizácia je nástrojom, ktorý vás dostane pod kontrolu korporácií. Kúpia si nás takto všetkých.

Chalúpka strýčka Sama

Deregulácia znamená, že sa finančný kapitál zbavil štátnych obmedzení pri svojich špekuláciách. Výsledkom bola globálna ekonomická kríza z roku 2008. Nič to, dlhy bánk aj tak zaplatili daňoví poplatníci. Ľudia si utiahli opasky, aby banky mohli ďalej neregulovane bohatnúť a podvádzať. Privatizácia ziskov, znárodnenie strát. Aj o tom je deregulácia.

Znamená však aj niečo iné: vďaka sociálnym zápasom v ostatných dvoch storočiach sa zamestnancom, pracovníkom, robotníkom podarilo vybojovať rôzne regulácie, ktoré bránia zamestnávateľom, manažérom, biznismenom, aby svoju pracovnú silu bezmedzne vykorisťovali. Regulácia v podobe zákonníkov práce, kolektívnej akcie, odborov, minimálnej mzdy či nárokov na oddych, to všetko je dnes ohrozené: pracovníci sú vykázaní do nechránenej sféry živnostníctva a dočasných pracovných kontraktov, ktoré im nedávajú žiadne sociálne výhody (v USA tomu hovoria podľa najväčšieho obchodného reťazca „wal-martizácia“, u nás by sme mohli povedať „tescoizácia“). Deregulácia znamená zotročenie ľudí. Buduje sa tu veľká, globálna chalúpka strýčka Sama.

Väčší pes žerie

Liberalizácia je treťou hlavou neoliberálnej hydry. Azda najstrašnejšou. Jej úlohou je otvorenie trhov, čo na prvý pohľad neznie zle, ale dôsledky sú katastrofálne. Otvorenie trhov je vždy výhodné pre silných hráčov. Je to ako v rybníku: väčšia sloboda pre štuky znamená smrť pre malé ryby. Ak dovolíte americkej korporácii, aby mala otvorený trh v nekonkurencieschopnom Hondurase, vlastne ste tým odsúdili na živorenie všetky honduraské firmy. Tie buď zaniknú a prepustia ľudí, alebo sa stanú subdodávateľmi veľkých a mocných nadnárodných spoločností a obchodných reťazcov, ktoré ich dokonale vyžmýkajú.

To je aj dôvod, prečo liberalizácia svetového obchodu vždy prebiehala vtedy, keď vo svete existovala jedna dominantná veľmoc (hegemón), ktorá mala ekonomickú výhodu voči zvyšku sveta. V záujme svetových hegemónov totiž vždy bolo otvárať trhy. V 19. storočí takto fungovala Británia, dnes je to USA. Ekonomicky vyspelejšie subjekty takto vlastne kolonizujú iné trhy. Je to ako by FC Barcelona nastúpila v zápase proti najlepším klubom z Mozambiku: čo myslíte, kto vyhrá? Áno, súťaž bude férová, pravidlá budú platiť tie isté pre obe strany. Ale všetci vieme, že nepôjde o súťaž, ale o masaker. Takto nejako funguje liberalizácie: väčší pes žerie.

Preteky ku dnu: kto vytiahne väčší bič na svojich občanov

Liberalizácia svetového obchodu navyše funguje vyslovene neférovo voči rozvojovým štátom: oni sa musia otvoriť voči efektívnejším korporáciám zo Západu, ale Západ im nedovolí, aby mohli predávať na západných trhoch to, v čom sú oni lepší, čiže poľnohospodárske produkty. Výsledkom je nárast chudoby, závislosti a sociálnej nerovnosti.

Spomínané tri neoliberálne procesy vo svete vytvorili systém, ktorému sa v odbornej literatúry hovorí globálny kapitalizmus. Víťazom týchto procesov sú gigantické nadnárodné korporácie, ktoré sú dnes také mocné a také bohaté, že im už nedokáže vzdorovať žiaden štát.

Odvrátenou stranou globálneho kapitalizmu sú tzv. maquiladoras alebo sweatshops. V slovenčine môžeme povedať – robotárne. Sú to fabriky v rozvojovom svete či v západných slamoch, v ktorých neplatia pravidlá: robotníci tam pracujú ako otroci, bez akýchkoľvek práv či ochrany, za núdzové mzdy, bez časových obmedzení. Sú pod kontrolou nadnárodných korporácií, ktoré takto produkujú lacnejší tovar.

S týmito potom majú súťažiť na otvorenom trhu európske firmy pri dodržiavaní sociálnych a environmentálnych pravidiel, ktoré robia náš život lepším a dôstojnejším. Výsledkom sú tzv. preteky ku dnu, t. j. v mene konkurencieschopnosti sú európske štáty vydierané korporáciami, aby znižovali sociálne štandardy, oslabovali zákonníky práce, decimovali odbory, znižovali dane pre bohatých a odstraňovali sociálne istoty. Štáty sa navzájom pretekajú v najtragickejšej súťaži v dejinách: o to, kto na svojich občanov vytiahne väčší bič.

Zahltia náš trh GMO a rakovinou?

Teraz sa konečne dostávame k pointe: akú úlohu v tomto procese zohráva dohoda TTIP? Veľké americké korporácie cítia stále obmedzenia v prístupe na európsky trh. Problém je, že Európa má oveľa vyššie sociálne a environmentálne štandardy. Americké produkty sa teda na európsky trh nevedia dostať. Napríklad, 70% amerických potravín obsahuje geneticky modifikované potraviny (GMO). Navyše, 40 % amerických potravín obsahuje chemikálie, ktoré narúšajú ľudský hormonálny systém. Viac ako 90 % hovädzieho mäsa v USA je vyprodukované pomocou rastových hormónov, ktoré môžu spôsobovať rakovinu. Európa všetko toto všetko odmieta. USA sa cítia byť diskriminované. TTIP im môže otvoriť dvere, aby mohli zahltiť Európu svojím, prepytujem, svinstvom.

Dnes totiž v EÚ platí tzv. preventívny prístup pri regulácii zdravotných rizík v potravinárstve. Ak firma chce priniesť na trh produkt, musí dokázať, že je zdravotne nezávadný. V USA je to naopak. Ak tam firma ide na trh s novým produktom, štát nesie bremeno dôkazu. Dôsledok: americký trh je zaplavený GMO a inými rizikovými potravinami, kým európsky trh nie.

TTIP má pre tieto dva trhy nájsť spoločný prienik. Sú tri možnosti: a) Európa presvedčí USA, aby prijala európske normy a teda de facto zlikviduje 99 % amerických firiem; b) USA presvedčia Európu, aby prijala americké normy, a teda zničí 99 % európskych firiem; potom je tu slávne „po cé“ – nájde sa kompromis, čiže akási „zlatá stredná cesta“. Lenže problém je, že „kompromis“ vždy bude znamenať, že Európa zníži svoje štandardy ochrany a na európsky trh sa dostane rizikový tovar. Aj pri tom najoptimistickejšom scenári budú európski spotrebitelia vystavení americkej rakovine.

TTIP nie je nevinnou dohodou: ide o naše životy a zdravie

To isté platí nielen pre potravinárstvo, ale aj pre kozmetiku a ďalšie priemyselné odvetvia v chemickej výrobe. Kým dnes Európa zakáže kvôli zdravotným rizikám v priemere 1200 zložiek pre používanie kozmetiky, USA ich zakáže približne 12. Ide o neuveriteľný pomer. Opäť kvôli tomu, že v Európe funguje preventívny princíp (ak nie je istota, či je niečo zdraviu škodlivé, radšej to nepovolíme), kým v USA funguje liberálnejší princíp (ak je len podozrenie, risknime to). Európa sa vystavuje strašidelnému riziku a našim občanom hrozí vážne ohrozenie zdravia. TTIP nie je nevinná obchodná zmluva, ide tu o život.

Deregulácia, ktorú prinesie TTIP, je hrozba nielen pre potravinárstvo či kozmetiku, resp. pre zdravie našich občanov, ale aj pre najdôležitejšie ekonomické a sociálne ukazovatele: zamestnanosť, mzdy, sociálne istoty, hospodársky rast.

Európsky sociálny model na odstrel

Čo sa týka pracovných miest, dokonca aj Európska komisia, ktorá TTIP vyjednáva s Američanmi, pripúšťa, že TTIP pravdepodobne prinesie dlhodobú a významnú „dislokáciu“ pre európskych pracujúcich, keďže spoločnosti budú stimulované k tomu, aby čerpali tovary a služby od amerických štátov, kde sú pracovné štandardy nižšie a odbory prakticky neexistujú.

O prácu príde veľmi veľa ľudí a čo je ešte horšie, ohrozené budú naše sociálne štandardy v oblasti pracovného práva. Je to podobný príbeh, ako v potravinárstve. Ak sa relatívne vysoké európske sociálne štandardy zamestnancov (minimálna mzda, odvody, sociálne istoty, nemocenské, dovolenky, spoluúčasť na rozhodovaní atď.) dostanú do priamej konkurencie s liberálnymi americkými štandardmi, americké firmy budú jasne zvýhodnené – ich produkty sú vďaka absencii sociálneho zákonodarstva lacnejšie.

Aká bude odpoveď politikov? Európa musí znižovať sociálne štandardy, aby vedela konkurovať. A nakoniec bude o pár rokov všetci robiť ako v Amerike, bez sociálnej ochrany, bez akýchkoľvek práv, bez akejkoľvek stability. A o pár desaťročí budeme úplne všetci robiť ako v Číne či Hondurase: ako takí otroci. TTIP roztočí tie najobludnejšie „preteky ku dnu“ a už ich viac žiaden štát nebude môcť zvrátiť: dohoda TTIP bude mať prednosť pre vnútorným právom. Rútime sa v Európe do pekla, z ktorého nebude cesty späť!

Koniec zelenej Európy

To isté platí aj pre environmentálne normy v Európe, ktoré sú oveľa vyššie ako v USA. Čo myslíte, ktorým smerom sa to pustí vďaka TTIP? Je to stále o tom istom princípe: prinajlepšom pôjde o kompromis, čiže, nepôjdeme smerom dolu úplne strmhlav, ale iba polovične. Výsledok: naše životné prostredie bude zamorené viac a naše firmy, ktoré budú chcieť byť priateľskejšie voči životnému prostrediu v tvrdej súťaži s americkými korporáciami jednoducho neprežijú. Obeťou bude naša príroda, naše rieky, naše lesy, naše ovzdušie a v konečnom dôsledku opäť naše zdravie.

Kolotoč sa už roztočil: americké firmy v TTIP tlačia na zrušenie smernice EÚ o kvalite palív, aby sa k nám mohli dostať americké rafinérie; očakáva sa aj masový export amerického bridlicového plynu, pri ktorom sa využíva kontroverzné hydraulické štiepenie. Americké firmy jednoducho potrebujú TTIP na to, aby mohli žalovať európske štáty za ich verejnú politiku v prospech ochrany sociálnych práv a životného prostredia.

Ohrozenie suverenity štátu

TTIP otvorí dvere aj pre ďalšiu privatizáciu vo verejnom sektore, napríklad v zdravotníctve. Problém je najmä v tom, že proces privatizácie sa prakticky nedá zvrátiť. Ak nejaká pravicová vláda, povedzme, sprivatizuje zdravotníctvo, nasledovné (ľavicové) vlády majú veľmi obmedzené možnosti túto politiku zmeniť. Výborným príkladom je práve Slovensko, ktoré sa snažilo zvrátiť privatizáciu zdravotného poistenia a zakázalo súkromným korporáciám tvoriť z povinných odvodov pacientov zisky. Výsledkom bola žaloba na Slovensko. TTIP presne pre tento druh tlaku korporácií vytvára podmienky.

Opakujem: Európa sa vystavuje riziku kolonizácie americkými, respektíve nadnárodnými korporáciami. Štáty sa dostanú do úlohy štatistov. Alebo sa chce niekto púšťať do tisícky súdnych sporov s americkými nadnárodnými korporáciami, ktoré platia najlepších právnikov sveta? Pomocou právnych kľučiek sú schopní vyhlásiť krajinu za zbankrotovanú (viď aktuálny prípad Argentíny), skorumpované arbitrážne súdy nie sú zárukou štátnej suverenity. Štáty sa stanu úplne bezmocné a prídu o akúkoľvek suverenitu.

Vládnuť už nebude parlament, ale veľké firmy

Tu sa dostávame k jednej z najkritizovanejších klauzúl v dohode TTIP. Ide o tzv. klauzulu ISDS, čiže právo investorov žalovať štát. Podľa tejto klauzuly budú o sporoch rozhodovať nie normálne verejné súdy, ale súkromné arbitrážne tribunály, ktoré majú podľa rôznych autorov plne pod kontrolou finančné korporácie. Ide o systém korporátnych právnikov, ktorí zväčša nemajú jediný dôvod dať za pravdu štátom, zato svojim bývalým či budúcim zamestnávateľom (rozumej gigantické nadnárodné korporácie) radi vyhovejú.

Biznis takto ovládne vzpierajúce sa štáty a nedá im šancu zvyšovať dane, regulovať výrobu v oblasti životného prostredia či pracovného práva alebo zvrátiť predošlé privatizácie. Mimochodom, Slovenská republika má s USA podpísanú z divokých klausovských čias ešte horšiu bilaterálnu investičnú dohodu (1991), než by bola ISDS, takže voči ISDS nejako silne nenamieta, ale vyspelejšie európske štáty, ktoré žiadneho Klausa nemali (napr. Nemecko), nevidia dôvod, prečo by sa takto nechali dobehnúť americkými korporáciami. ISDS je v ohrození (aj preto rastúca nervozita USA), ale aj bez nej by TTIP bola pre Európu vážnou hrozbou.

Stratíme aj ekonomicky!

Ak to rozmeníme na čísla, TTIP môže pre Európu znamenať nasledovné ekonomické riziká. O sociálnych, environmentálnych či zdravotných už teraz nehovorím. Za 10 rokov implementácie TTIP sa dá očakávať, že členské štáty EÚ prídu o 5 – 14 biliónov eur ako výsledok nezamestnanosti, ktorú TTIP prinesie konkurenčnými tlakmi (podpora v nezamestnanosti a strata na daniach). Zrušenie taríf bude znamenať stratu pre verejné rozpočty krajín EÚ v zhruba vo výške 2 % ročne, čo je strata 2,6 bilióna eur ročne. TTIP zredukuje obchod medzi krajinami EÚ (keďže dôjde k presmerovaniu na USA) o 30 %. Pocítime to všetci.

Obhajcovia TTIP síce hovoria, že TTIP prinesie ekonomické výhody, ale v ich prepočtoch sa tieto výhody z 80 % odvíjajú od odstránenia alebo harmonizácie regulácií (netarifných bariér), čo – ako sme už naznačili – ohrozuje verejné zdravotníctvo, ochranu spotrebiteľa či environmentálnu bezpečnosť, a teda zvyšuje aj verejné výdavky na tieto sféry. Nevyčísliteľne. Riziká TTIP sú čisto z účtovníckeho hľadiska obrovské. Z hľadiska európskeho sociálneho modelu sú ešte horšie: znamenajú, že Európa ako sociálny model zanikne. Naše vyhliadky sú mrazivé: skončíme ako sweatshop Europe. 

Rokovania o dohode sú netransparentné a nedemokratické

Na záver to najlepšie: o TTIP sa na základe rozhodnutia EÚ rokuje tajne. S vylúčením verejnosti. Korporácie, firmy, biznis, banky majú prístup. Občania a ich zástupcovia nie. Ako predstaviteľ slovenského parlamentu nemám právo vedieť, čo je obsahom rokovaní a aké sú výsledné dohody. Musím slepo dôverovať úradníkom v Európskej komisii, ktorých čiastočne môžu korigovať úradníci z ministerstiev členských štátov.

O najdôležitejšej dohode Európy, ktorá môže zmeniť našu budúcnosť viac než čokoľvek iné okrem vojny, sa rozhoduje nedemokraticky, bez občanov. O nás bez nás. Ktovie, či niektoré tajné rokovania neprebiehajú aj v Mníchove. Bolo by to symptomatické: taká ďalšia mníchovská dohoda.

Strach z Ruska ako zámienka

Všeobecná zhoda panuje v tom, že USA získajú z dohody viac ako EÚ. Otázka znie, prečo by mala chcieť EÚ takúto dohodu podpísať. Kritika v Európe rastie a zodpovední úradníci sa čoraz citeľnejšie boja, že s TTIP to nakoniec dopadne ako s dohodou ACTA, ktorú nakoniec kvôli tlaku verejnosti Európsky parlament zablokoval. To môže EP nakoniec urobiť aj v prípade TTIP.

Ako ale prinútiť Európanov, aby TTIP bez reptania podporili? Už som o tom písal: treba vyvolať strach. Aj túto príchuť má dnešný spor o Ukrajinu. Takto totiž funguje kapitalizmus: kanadská analytička Naomi Kleinová v tejto súvislosti hovorí o katastrofickom kapitalizme (disaster capitalism). Treba vyvolať katastrofy v podobe vojen či sociálnych otrasov, aby sa ľudia nebránili reformám, ktoré by bez pocitu ohrozenia nikdy nepodporili. Bombardovanie Iraku v mene ziskov korporácií, katastrofálna dlhová kríza v mene privatizácie Európy, rusofóbia a energetické špekulácie v mene bridlicového plynu z USA a podpisu TTIP. To všetko nie je náhoda, ale stratégia. Ide o veľa: posledná borba vzplála.

Ostáva už len záverečná otázka: naletíme?

Wake up, Europe!

Komentár vyšiel 21. septembra 2014 na portále Noveslovo.Sk a v ten istý deň v skrátenej verzii pod titulkom Koniec Európy: rútime sa do pekla! na portále Aktuality.Sk.